Pozrime sa letmo na zopár veršov z druhej zbierky, tej pravdivej a melónovej: „Máte pre mňa / vhodné chemikálie? / Či sa mám kolísať / a zjesť si prsty?" ..."som tuláčka / v handrách / z dovozu, / žltej farby..." ... „Vpratala som sa / do kože / a nedomestikovaná / vytiahla tykadlá." Zaznačil som si k tomu: pri takomto búrlivom básnickom raste z nej vykvitne poetka v roku 3023.
K básni V jednom zo svojich zatmení slnka som si stručne poznamenal: keď tak ošetrovala deti ako píše, muselo ich veľa pomrieť. A keď tak čapuje pivo, musí byť veľa ostriekaných (poétka pracovala ako čašníčka, barmanka, ale predtým študovala za detskú sestru).
A celkove? Po prečítaní, keď dojem bol ešte úplne čerstvý, som si zapísal: tieto nebásne nerezonujú so životom asi tak, ako táto generácia nerezonuje so vzniknutou životnou situáciou, ktorú nechce, nevie alebo nemôže prijať.
No našiel som tu aj zopár riadkov, s ktorými som súhlasil: „Nikto tu neučí - / to sakra dôležité. / Ktosi nás len žmýka / alebo máča v etanole." V tom má poetka hlbokú pravdu, aj keď je to ťarbavo vyslovené. No aj tá pravda je oklieštená a prekrútená. Nie ktosi, konkrétny človek sa sám a dobrovoľne topí v alkohole. A poznatkov je taktiež dosť, treba po nich vedieť siahnuť.
Na konci zbierky NECHCEM mám len zopár stručných slov: z dielka nesrší ani umenie, ani hĺbka osobnej skúsenosti, ani márnivý rozlet.
No máme aj básnikov, ktorí si zaslúžia pozornosť. No ako poznám súčasné Slovensko, poetka bude mať prinajmenšom u mladých čitateľov veľký úspech.
(...pokračovanie...)
