Mohutne vypointovaný záver mi nedá nepriblížiť: XXXXV.: „sme doma / steny nás vítajú / svojimi chladnými dlaňami / budeme živí! / navždy živí! / ale kedy? / sny sú odsnívané / možno nové / nás zachránia / ale ktoré? / // mlieko rozliate / po nebeských lúkach / na zemi / v perinách / koketujúc s časom / ktorý ešte ostáva // sme / aj keď nevieme dokedy / spomienky / ako blázni / lietajú v hlavách / pery / belasých pustín / ktoré čakajú / až sa dotkneme / pulz / pulz v neznáme / pulz / po pulzujúcich oblúkoch / ľudského tela / zaspáva? / spí? // myšlienka blúdi / a hľadá iné ja / možno otázky / odsúdenca pred popravou // brány sú zavreté / zavreté dobre / a silno / priveľmi silno / aby nám / ktosi otvoril".
Keď otvorím básnickú zbierku Mesačné hodiny, cítim sa úplane básnicky doma: „včelia matka / kráľovná s mačacou hlavou / kto ti predstaví deň? // kúsky peľu / vtláčaš späť do kvetov / pletieš pavučinu / ktorou nepreletíš // matka zabudnutých detí / si prítomná v ich modlitbách / krvou vyprosená láska / plachtíš / zabodnutá medzi papradie // spomaľ matka / krídla ti starnú". Ján Litvák sa o zbierke o. i. vyjadril: „...príroda tu svieti svojím vlastným tlmeným svetlom. Prinavracia sa k poriadku, k tajomstvu, k tej najmiernejšej časomiere vecí. Praveké pradeno slov zostáva nedopovedané, ale iba natoľko, ako ticho zostáva tak často prepočuté, nevyslyšané." Brendzovo básnenie je predovšetkým aj myslením.
(...pokračovanie...)
