A naposledy to bola zbierka jeho vlastných veršov Bozk slzou (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008), ktorú som recenzoval pre časopis Slovenské pohľady (12/2008), kde som okrem iného uviedol: „Najväčšiu príležitosť pre slobodu slova, prejavu poskytuje poézia...Poézia navyše môže aj tam, kam sa nedostane ani filozofia, ani náboženstvo. Vo večne a nekonečne sa nenachádza len materiálne bytie. Pre človeka je to predovšetkým priestor na udržiavanie a pestovanie základných ľudských hodnôt, akými sú čestnosť, spravodlivosť, ušľachtilosť, a v rade iných zrejme pre väčšinu najväčšou métou bude - láska...Jednoduchou poetickou rečou básnik speje k dokonalosti...Dobrý verš je neúprosná rana, krívajúca labuť aj vták bez peria: rana sa sama zhojí, labuť vzlietne a vták mocne zamáva veľkými peruťami. Ako veľa možno povedať v jednom jedinom verši..." áno, ako veľa možno vysloviť v púhom verši, v „iba" jednom riadku: „VESMÍR BEZ LÁSKY BY ISTO ZANIKOL."
Toto je fantastický verš z jeho novšej zbierky. Musím pri ňom myslieť aj na svoje vlastné úvahy, ku ktorým som dospel pri recenzovaní knihy vedca a teológa Johna Polkinghorna JEDEN SVET (Kalligram, Bratislava 2008): „PRESTAL BY VARI VESMÍR VIBROVAŤ BEZ ÚČASTI ČLOVEKA V ŇOM?" Teraz som práve zatvoril so zvláštnymi pocitmi práve tú inú básnikovu knihu, vydanú v tom istom roku, SKOROCELY. „Hlava / na váhe pliec / vstáva / ako plam sviec // ktorý / do temna tích / horí / pre jeden vzdych. // Taká / planie / človečia tvár. // Vďaka, / Pane, / aj za ten dar." - takto sa básnik duchovne narovnáva, zdvíha.
Ukazuje pravú silu okamihu: „Akže ťa zavše hnevám, iba skúšam, / aké sú naše putá pevné, trvalé. / Keď vidím, ako prikladáš si k prsiam / dieťa, som zrazu hriešnik, čo má namále // Cítim sa ako najčernejšie z mračien / na tvojom nebi. Len sa odvrátim, / tvár beriem do rúk, modlím sa a plačem, / žehnám ti ako žobrák bohatým. // Nič nevnímaš, si celá ponorená / do zázraku, ja padám na kolená. / Daj, Pane, chvíľu nebyť, netúžiť, // dopraj mi aspoň trochu spokornenia. / No Stvoriteľ vstupuje celý do plameňa, / nemá síl ani času na súcit." Listujem ďalej knihou, a v sonete č. XXXIII nachádzam žltou fixkou zdôraznený dôležitý verš: „ VESMÍR JE NÁDHERNÝ. LÁSKA JE JEHO ZMYSLOM." Ten čitateľ nájde takmer na konci prvej state Lampa, ktorá nasleduje po Prológu. Druhú časť tvoria Sokorocely, tretiu Studienka v stupaji.
Viem, aké neľahké je dosiahnuť bravúrnosť textov, k akej autor dospel v Skoroceloch: „Dotýkam sa ti prstov, tie všek rozožnú / len ďalšiu prosbu, tichú, takmer nábožnú: / buďme si iba verní, nech sa čo chce stane... // Na jelši sedia kavky, krikom prehlušia / to liturgické ticho tvojho náručia, / ale ja ako sviatosť prijmem tvoje dlane." Nezaprie v sebe človeka s jeho prirodzenými slabosťami (podľa kresťanov, v budhistickej a hinduistickej Indii sú to pre zmenu prednosti): „Brezový háj a cesta zarezaná do stráne, / tma ako prázdna prevrátená putňa, / takto vždy kreslíš naše nemilovanie - / len ako háj a cestu, čo je taká smutná."
Básnik neúnavne stupňuje svoje dielo, očividne naplnený vyšším citom. Nielen láskou, aj hlbokým básnickým citom: „S tebou vždy tŕnie zaoblí sa, zvláčnie, / s tebou je osud cesta v nadoblačne, / s tebou sa ako oheň obnovujem v pahrebe. // S tebou viem celkom naisto, že žijem, s tebou si zbieram slová na rekviem, / s tebou sa prosto mením na spev o tebe."
A prídu tie najľudskejšie tóny, aké možno od básne čakať: „Zem sa nám chvie a duní pod nohami, / akoby vietor zháňal do stajne / huculské kone. Pláňou na Muráni / otriasa búrka. Skryto, potajme // kráčame horou. Vzadu medzi bukmi / presvitol blesk. Si krásna, úžasná, / ako sa túliš pod môj plášť a z rúk mi / staviaš krov domu, čo si privlastnia // naše sny. Ukotvení o korene / hlboko v srdciach máme otvorené / okná i dvere. Celá v noblese // k nám prišla láska. Sedí na posteli, / na otlaky si kladie skorocely, / chvíľami na nás žmurká cez plece."
Sonet č. XXV Skorocelov je doslovne maľba slovami: namiesto štetca tvorca ponára pero najprv pomyslene do mysle a potom ho pritláča na papier: „Večeriaš inde, ale lampa nad posteľou, / hodiny na poličke, šálka, obrus pod vázou / mazná sa s impresiou tvojich obrazov, / s nádhernou tvojou tvárou, večne nedospelou." Básnik podchvíľou priam hýri myšlienkami: Nastúpi noc. Tma ako čierny lišaj / vibruje krídlami a saje temný med / z prostriedku kvetu. Ty ma tiež tak vysaj, / jazykom sa ma dotkni, voslep naspamäť // prstami čítaj, ako slepec prijmi / kód môjho tela. Ako po mape / blúď dlaňou po mne. Ako do krajiny / vstúp do srdca, čo nič viac nechápe." A nasleduje zase jeden verš, ktorý si zasluhuje silné zdôraznenie: „ASPOŇ RAZ ŠKRTNI O MŇA MODRÝ ZAMAT."
Opojenie veršom, opojenie láskou - taký je údel básnika Teodora Križku: „Si biela, vystavaná z nehy, ktorá / čnie ako jachta z pokojného mora. / Voláš ma, a ja prosím: Radšej nie, // darmo by som rád ako hriešnik stŕpol / pred rozzvonenou krásou tvojich kupol, / kozička, ktorú pasie nadšenie." Z čitateľského hľadiska verše zbierky Skorocely pôsobia tak, ako keby človek stúpal pomaly, pozvoľna po rebríku lásky priamo do nebies. Keby básnik žil tak čisto ako bravúrne píše, už po dopísaní Skorocelov by mu všetci videli nad hlavou svätožiaru. Ak auru nevidíte, nie je to vaša chyba.
Vyznávam princíp, že poézia, autorská tvorba je jedna vec, a život človeka druhá záležitosť - nie je dobré ich príliš miešať, a pokiaľ nemusím, snažím sa nerobiť to. Preto som aj recenziu jeho predošlej zbierky Bozk slzou v Slovenských pohľadoch zakončil slovami: „Len od básnika bude závisieť, či to, čo dokáže a dosahuje v básnickej tvorbe, dosiahne aj v praktickom živote." Zbierka Skorocely, ktorú navyše vydala Bernolákova spoločnosť národného obrodenia a porozumenia, ma však núti zaujať aj postoj, ktorému by som sa inak radšej vyhol (nechcel som to niekdajšiemu zamestnávateľovi z časopisu Kultúra urobiť): niekto nepodpísaný (ktovie prečo, hanbí sa za svoje nepravdivé tvrdenia, alebo len nevie čo píše, a berie za to honorár, prípadne mzdu?) na prebale knihy Skorocely si dovolil tvrdiť: „TEODOR KRIŽKA (1956) patrí k pozoruhodným zjavom slovenskej poézie. Ak hovoríme o ňom a o jeho básnickej tvorbe v takýchto reláciách, poukazujeme aj na to, čo je skutočným básnikom vlastné: jednota žitého a vytvoreného. Táto jednota, sa prirodzene, neohraničuje iba explicitnosťou popisovanej skutočnosti, ale aj hlbokou citovou a myšlienkovou vernosťou zápasu o mravné hodnoty. Básne Teodora Križku sú bezo sporu výsledkom jeho vnútornej ľudskej účasti, ba bezmedznej zaujatosti na všetkom, čím žije - počnúc hľadaním vlastných odpovedí na otázky o zmysle života a láskou k všetkému stvorenému končiac." Niečo také mohol napísať iba človek, ktorý si buď neváži ľudské slová, alebo nepozná zamestnávateľské, manželské, otcovské a kolegiálne zázemie tvorcu za dlhší čas, než je jeden večierok, prípadne mu je úplne jedno, čo napíše. Ani jeden z postupov nerobí dobré meno Bernolákovej spoločnosti národného obrodenia a porozumenia.
Nebudem za žiadnu cenu zabiehať do podrobností, napokon, chybu urobili tí, čo bez mihnutia oka spustili zbierku s takýmto lživým slovným sprievodom. Z vlastnej skúsenosti dobre viem, že básnik a človek Teodor Križka sa nachádzajú od seba tak ďaleko, že sa ani nemusia stretnúť. Odliadnuc od toho, je kniha Skorocely bravúrnym zmapovaním duchovna. Materialistom treba uznať, že bez ich materiálnych prvkov (tlačiareň, papier, farby atď.) by táto básnicky nádherná kniha k čitateľom neprišla, a materialisti zase musia pochopiť, že nebyť duchovna, listovali by sme v čistej, nepopísanej knihe. A práve o duchovne - láska je jeho čistým princípom - toto dielo je.
25. 10. 2010
(...pokračovanie...)
