V jeho knihe dochádza k častej zámene zániku človeka so zámenou ľudskej civilizácie istého typu. Pritom jav je ešte oveľa zložitejší, lebo aj teraz v rovnakom roku 2009 možno prežiť život na planéte Zem na milióny spôsobov. Ešte stále tu máme prírodné typy spoločenstiev v džungliach Latinskej Ameriky, juhovýchodnej Ázie aj Afriky. Môžete žiť v metských betónových džungliach typu New York, Tokio, alebo vo veľkomestách plných dodnes aj starosvetskej kultúry typu Viedeň, Paríž, v maličkých obciach žijúcich na mestskej úrovni, aké sú roztrúsené po celom pevninskom aj ostrovnom Grécku atď. atď. Žiť ako bedár aj ako multimiliardár. Donekonečna.
Spisovateľ nám pripomína objav genetikov, podľa ktorého človečenský rod údajne pochádza od jedinej ženy - matky z Afriky. Ani sa radšej nepýta, odkiaľ sa tá jediná pramatka nabrala. Lenže to je aj tak jedno, lebo Paľovi Malohradňanskému ušla iná - rovnako závažná a úplne protichodná teória - teória, s ktorou pred časom prišli Alan J. Torn a Milford H. Wolpoff. Podľa nich tak archeologické nálezy, ako aj genetické údaje svedčia o tom, že sa rôzne skupiny ľudí utvorili tam, kde žijú v súčasnosti. Čiže žiadna jedna jediná pramatka z Afriky, ale veľa rôznych matiek roztrúsených po kontinentoch.
Súhlasím s jeho tvrdením, že každá náboženská skupina chce mať len a len svoju pravdu, a preto sa bili a bijú sa medzi sebou „osvietení" už mnohé stáročia až dodnes. No podotýkam, že to nerobia len veriaci rôznych presvedčení, ale rovnako húževnato aj vedci. Laikovia nie sú o nič horší. Tá ľudská mela sa zrejme nikdy neskončí.
No nesúhlasím s autorom, že história je len dejinný popis vojen, expanzie ohňom a mečom: práve toto je zásadná chyba! Aj Paľo Malohradňanský sa pridáva k autorom, ktoré šíria túto zúženú formu histórie. Zúženú na krv a boje. Kde je história všetkých vážnych vynálezov a objavov, ktoré nesú človeka vyššie a dopredu? Kde je kultúra, umenie, ale napríklad aj hygiena ako takisto vážna nadstavbová zložka civilizovaného človeka? Ak architektúra, urbanistika nesprevádzajú človeka od vzniku civilizácie, tak potom čo? Atď. atď.
V ďalšom texte autor šíri iný, veľmi často uvádzaný omyl o nirváne ako o mieste bezhraničného dobra a blaženého pokoja na inom svete. Kto venoval trochu času Budhovmu učeniu, ten vie, že nirvána doslovne znamená v slovenčine VYVANUTIE (aj Budha bol v nirváne, ale nie na inom svete, v záhrobí, ale zaživa). Nič viac, nič menej. Je to zbavenie sa karmického cyklu utrpenia a bolesti, vyvanutie, čiže necítenie ničoho - toto by som osobne nikdy nepovažoval za dobrý cieľ človeka. To ľudské je práve v tom cítení, myslení, byť vyvanutý, to je podľa mňa to isté ako zaživa nebyť. Rovnako nepríjemné - aspoň pre mňa - ako sa ocitnúť v kóme. Preto sa ani len do stavu nirvány nesnažím dostať.
Aj jemu napadlo, že neznáme fakty stále krúžia v priestore, čakajú na objavenie bez ohľadu na to, či prinesú dobro, prípadne zlo. „Nevieme o nich. Ony existujú a čakajú na toho, u koho sa ´deblokuje´ mozog." Toto je myšlienka, ktorá nám zrejme prišla na um mnohým, nespočetne mnohým... pravdaže nevieme, či sú idey v priestore (sú to prvotné idey, z ktorých pochádza všetko materiálne? - alebo úplne iné myšlienky, archetypy?), alebo či ich do nášho priestoru dávajú niektorí nadpriemerní jedinci, géniovia, počas ich formulovania.
Výstižne hovorí o skutočnostiach ako sú nešetrnosť, hrabivosť, intolerantnosť, násilie, úlisnosť, závisť, zbabelosť a iných neduhoch, ktoré, ako sám zdôrazňuje, nie sú ničím novým, len sa ich význam stal v nových podmienkach dominantnejším. Na škodu ľudstvu ako celku. A to sme si iba pred smiešnymi dvadsiatimi rokmi (čo je to v porovnaní s geologickými epochami?) mysleli, ako sa nám bude fantasticky žiť, až sa zbavíme komunistov. Až teraz sa ukazuje, že sme si predstavy o zle veľmi zjednodušovali.
Spisovateľ sa nevyhol ani rôznym mystikou zahaleným javom, ako sú levitácia, veštenie, psychokinéza, poltergeist, výnimočné schopnosti niektorých tibetských mníchov atď. Správne o nich tvrdí, že to nie sú záhady, ale iba vedou doteraz nespoznané mechanizmy mimozmyslového kontaktu atď. Slovom, chýba nám podstatne viac POZNANIA, než ním disponujeme doteraz , ale aj viac pochopenia, porozumenia. Naša civilizácia, v ktorej žijú aj všetci čitatelia takýchto kníh a recenzií, je nadmieru krehká, a naozaj sa môže na nedostatok zelene, energie, kyslíka, vody a podobne neskutočne rýchlo zlomiť. To by bol iba zánik tejto konkrétnej formy civilizácie, nie ľudstva, a už vôbec nie života na Zemi. Stačí sledovať televíziu, ktorá v súčasnosti prináša nadmieru významné dokumentárne filmy o práci vedcov. Ukazujú nám zlomové body pred 500 miliónmi, 200 miliónmi aj 65 miliónmi rokov. Zem bola opakovane zaľadnená, a to už aj po rovník, mikroorganizmy prežili v hĺbke troch kilometrov (zrejme aj hlbšie - to len hĺbka bane bola taká) a z nich sa údajne rozvinul život nanovo. Ešte aj skleníkový efekt vznikajúci činnosťou človeka v súčasnosti je úplnou banalitou v porovnaní s tým, čo nastvárajú sopky, keď začnú vo veľkom vybuchovať. Mimochodom, teraz to hrozí pacifickému reťazcu, ktorý obopína zemeguľu a prechádza okrem iného aj Tokiom a mnohými inými preľudnenými oblasťami. Sopky najprv život dusia, potom následkom ich činnosti sa ten istý život fantasticky zveľaďuje. Kruh sa neuzatvára, kruh sa točí, krúti, vrtí stále dokola... A je tu aj teória morfickej rezonancie vedca Ruperta Sheldrakea ako nová veda o živote, podľa ktorej čo už raz vzniklo, druhý raz vďaka istej matrici, predlohe, vzniká oveľa ľahšie a rýchlejšie: život sa nanovo podľa tejto teórie môže rozkypieť vždy neslýchane rýchlejším tempom. Napokon, život sa nemeria dĺžkou priemerného veku človeka, ale geologickými epochami. A tie majú času podstatne viac než každý z nás...
4. 9. 2009
(...pokračovanie...)
