Život Pavla má dve zásadné etapy - chemickú a literárnu. Pre prvú najprv študoval na Vyššej priemyselnej škole chemickej v Banskej Štiavnici, odkiaľ si to zamieril na Vysokú školu technologickú v Bratislave. Po nej krátko robil ako výskumný pracovník Slovenských škrobární v Bolerázi, odkiaľ prešiel do chemického kombinátu Duslo Šaľa, kde sa cez rôzne odborné a riadiace funkcie prepracoval na miesto riaditeľa pre stratégiu. Potom zmenil životnú stratégiu a pustil sa do literárneho diela, rozsiahlej knihy čŕt, úvah, esejí a poviedok Čriepky a iné ...ky z fajkového dymu. Vo svojej druhej knihe (prvej vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov) Človek a jeho zánik sa vybral na cestu filozofických úvah a filozofujúcich esejí. Zužitkoval tu vysokoškolské vzdelanie chemika na úvahy o najpodstatnejších problémoch súčasného sveta aj budúcich ľudských pokolení, ak a kým budú. Svedomito sa pritom opieral o vedecké fakty.
Jaroslav Rezník správne postrehol, že „jeho najnovšie dielo Život bez vedy (?) je žánrovo príbuzné predchádzajúcej knihe. Je to súbor úvah a esejí o zmysle, postavení a poslaní vedeckého bádania v dejinách ľudstva. Vysoko vyzdvihuje pokrok, ktorý v priebehu dejín dosiahla veda najmä v prírodných vedách. Zároveň však poukazuje aj na jej ´sizyfovské prekliatie´, ktoré sa prejavuje najmä v tom, že každý nový objav, každá vyriešená úloha prináša na stôl vedeckého výskumu celý rad nových otázok, výziev a požiadaviek na ďalšie riešenia. V týchto súvislostiach poukazuje aj na Darwinovu teóriu o vzniku a pôvode druhov, ktorá dodnes patrí medzi základné diela modernej vedy, no napriek tomu neodpovedá na všetky otázky. Už dávnejšie sa totiž ukazuje, že schopnosť živých organizmov prispôsobiť sa životnému prostrediu v záujme zachovania druhu nie je podmienená len ich prítomnosťou a životom v danom prostredí, ale že bola v nich, v ich ústrojenstve cieľavedome naprogramovaná."
Paľo Malohradňanský sa síce vo svojich úvahách prísne drží vedeckého kopyta, no nikdy mu nedá a aj keď to nahlas nevysloví, z každej kapitoly jeho knihy trčí nevyslovená otázka - AKO SA TO VÔBEC MOHLO STAŤ? Čím presnejšie spoznáva veda chemické a biologické zloženie jednotlivých častí prírody vrátane človeka, tým viac nejasností sa vynára. Chemik a filozofujúci literát Paľo Malohradňanský sa nemôže nevzrušiť nad javom o počte chromozómov - DNA človeka je rozdelená na 23 párov chromozómov, no všetky ľudoopy majú 24 párov: očakávalo by sa, že Homo erectus ako bezprostredný evolučný predchodca človeka Homo sapiens, by teda mal mať tiež 24 párov. Alebo otázka, že ostatné druhy využívajú podstatne viac zo svojej DNA ako človek. Niektoré druhy využívajú viac ako na 98 %. „Toto poznanie nie je príliš v prospech hypotézy o evolúcii človeka," skormútene konštatuje Paľo Malohradňanský.
V predposlednej, dvadsiatej, kapitole autor musí skonštatovať: „Pokrok v molekulárnej genetike objavom existencie ´genetického jazyka´ vzbudil údiv genetikov nad jeho dokonalosťou. Ten svojím inteligentným obsahom vylučuje prívlastok vzniku evolučnou cestou - náhodou. Nové poznatky a vyjadrenia odborníkov začali nahlodávať teóriu vývoja výlučne evolúciou."
Pravdaže, sám ako inžinier, technik, chemik, hoci aj nie bezprostredne vedec, nepôjde za hranicu vedeckých dôkazov, ktoré sú, bohužiaľ, všetky výlučne na materiálnej báze. Metafyzika je z vedeckého hľadiska neprípustná, Boha nemožno odvážiť, Platón a teória Ideí je dobrá jedine ak ako kapitola z dejín filozofie (hoci aj ten mal svojich predchodcov). Všetky myšlienky týkajúce sa prípadného vedomia a intelektu Vesmíru, ktorý by bol bez Boha, sú neprípustné, alebo prípustné len ako východná náboženská filozofia. Aby ani to nebolo dosť, vedcov držia pri zemi aj výchovné hľadiská, čiže zázemia prinesené z detstva - katolícka viera, viera v Alaha a všetky ostatné náboženstvá, ktoré mechanicky nasadzujú vedcom na oči klapky.
Za týchto okolností nám na vyriešenie otázok rozpaľujúcich zvedavosť ľudstva nepomôžu ani najpresnejšie atómové váhy. No to neznamená, že nás niekedy prejde chuť po poznaní a ľudská zvedavosť. Ani Paľa Malohradňanského táto zvedavosť a túžba po poznaní neprešla. To ho prinútilo napísať pútavú knižku O živote bez vedy (?), ktorú v roku 2009 vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave. Veda v nej ožíva ako živá voda, nutká čitateľa nezastaviť sa a čítať až do konca. Po dočítaní si zrejme bude klásť ďalšie podobné otázky aké načrtol literát Pavel Krajči.
21. 8. 2009
(...pokračovanie...)
