Obrovskou prednosťou autora je, že čitateľ pri sebapozornejšom čítaní, študovaní jeho textov v nich nenájde doslovne ani jedno slovo zbytočné, nemiestne usadené, slovo navyše či slovo chýbajúce. Profesor Leško, degradovaný za socializmu na základnú deväťročnú školu, nám voľakedy o tom na hodinách slovenčiny v škole rozprával celé litánie: ako básnik úporne, ak treba, hoci aj celé mesiace, bude trebárs po nociach hľadať, kým nenájde ten pravý, výstižný pojem, ktorý dotvorí jeho báseň k dokonalosti, k absolútnemu tvaru. Tak mi dnes pripadá to, čo čítam z pera básnika Teodora Križku. No to hovorím o základnom stavebnom kameni - o slove, nie o myšlienke. Pripomeňme si v tejto súvislosti, čo povedal Platón: „Znalosť slov vedie k poznaniu vecí."
Zbierka Krehkosti sa skladá z troch zložiek - najviac je básní Teodora Križku, menej je fotografií aktov jeho terajšej životnej lásky a pomedzi básňami sú na čiernom podklade texty Kataríny Džunkovej, víťazky mnohých literárnych súťaží. No aký priepastný rozdiel je medzi básňou Břeclav (Teodor Križka) a básňou Břeclavská (Katarína Džunková)! Porovnajme spoločne. „Pýtam sa anjelov / na jeden z božích plánov. / Byť tak tou kabelou, / čo si tak hladíš dlaňou," (Križka); „láska je šírka / veľká náruč / a mne sa ako rieky v marci / otvárali kolená" (Džunková). Básnik je láskou rozospievaný: „Dni idú ako dlhý koncil kostier / a prijímajú márnosť do dlaní. / Smrek za oknom je vŕzgajúca posteľ, v ktorej spí vietor nemilovaný." Do toho prichádza text Džunkovej: „uhlopriečkou / od vlhkého raja / cez široké púšte / až po sivé sídlisko / s trolejbusmi ako svrčkami / ktoré stáli pred tou krásou / na semafore mesiaca / akoby čakali na povel". Nemôžem si pomôcť, v mojich očiach a ušiach sa tieto dva typy textov vôbec nehodia; škrípe to, vytvára hlbokú disharmóniu. Navyše poetika Kataríny Džunkovej mi navodzuje neúprosnú strohosť, vôbec ma nechytá. Pôsobí na mňa, ako keď sa slová nasilu zliepajú do „moderných" útvarov. No kto by nemiloval piesok v benzíne, vodu v hodinkách? Teodor Križka je jej tvorbou nadšený: „Keď sa mi pred rokmi dostali na stôl verše vtedy pätnásťročného dievčatka, o ktorom som nevedel úplne nič, len to, že napísalo hotovú, zrelú poéziu, v okamihu som pochopil, že to prichádza ona, metamorfóza Orfea, o ktorej mi ponad desaťročia šepkal Rainer Maria Rilke."
Sám Križka s krásou prichádza: „Nakloň sa k spodným vodám cez okraj / úzkosti ako vtákom cez perute, / na veľké ucho hmly sa podobaj. / A vráť mi, vráť mi v bozku odpočuté." Opäť mu do toho vstupuje Katarína Džunková: a tak sa v lánoch / nehľadajú kohúty / a zo zeme sa na jar / nevrátila bohyňa / možno bude sucho / ako v perí sýkorky / a napokon sa ľudia / sami pojedia." Možnože niekto iný je z tejto dvojkombinácie nadšený a uveličený. Ja to po treťom Džunkovej vstupe definitívne nebudem. V živote si títo dvaja ľudia môžu úžasne pasovať, básnicky mi nijako nesedia.
Na začiatku som sa vyjadril, že slová Križkovi sedia absolútne, čo neplatí vždy o myšlienkach. V básni Inakosť prichádza presne taká myšlienka, s ktorou súhlasiť nemôžem: Kto neľúbi, nemôže sa sklamať." Sklamať človeka môžu aj politici, do tých človek určite nie je zaľúbený, sklamať môže aj počasie, firma svetovej značky s nekvalitným výrobkom, sklamať sa dá aj spoločnosťou, ktorá sa vyfarbí tak, ako sa za posledných dvadsať rokov vyfarbila tá naša.
V básni Odklínanie panny prichádza s básnickou myšlienkou „Pohládzam kameň, / čo som odkopol / na druhú stranu cesty." Pekné, dojemné, až na to, že potom ten istý básnik sadne do najmodernejšieho auta, naštartuje ho a rúti sa hlava-nehlava, príroda sem - príroda tam. Keď je mu tak úprimne ľúto každého kamienka, byľky trávy, mal by aspoň chodiť pešo. Alebo ide len o slová, pózy? Lacná póza má byť tým hlbokým zmyslom básnických a básnikových úmyslov? Zrozumiteľnú odpoveď a jasnú definíciu dáva vzápätí Katarína Džunková: „Akoby tú pleteničku tiel do tvaru plazov chceli prerásť a premeniť v hadovi potenciu jedu na skutočnosť lieku."
Vari najdojímavejšia je Križkova báseň Z pravidiel: „Päťdesiat rokov dvíham k nebu paže. / Vždy vyššie, vyššie. Len čím najvyššie. / Až príde ona, ľahostajne zmaže / a prstom nanovo ma napíše. // Celý sa mením pod nehou jej ramien / zaslučkovaných o krk, o šiju / a každý vzdor je iba trápne amen / za prosbou, nech ma znovu opijú. // Aj môj strach dýcha s ňou a smilní, / keď svieti do mňa ako ponocný. / A ďakujem, a ďakujem, že silní / sme iba úbohí a bezmocní." Čitateľ znalý súvislostí sa už musí len opýtať, načo sa v mladosti vlastne básnik ženil, keď päťdesiat rokov čakal na Ňu, čiže - na inú? Keby to isté napísal básnik, ktorý sa nikdy predtým neoženil, nevstúpil do strany, ale bol celý život hlboký katolík, vtedy by jeho verše dávali hlbší zmysel. Takto vyznievajú ako nactiutŕhanie Krista, ako znevažovanie slov, pojmov, myšlienok, pohŕdanie celým okolitým šesť a pol miliardovým ľudstvom v prospech jednej mladej ženy. Kým toto píšem, počujem od boku hlasy: „V knihe sú pekné akty propagujúce anorexiu." To som ale ja nevyslovil, iba zaznamenal. Katarína Džunková, zobrazená na fotografiách, medzitým sa dokonale roztúži: „Ako keď cez báseň nadobúdajú slová opäť život, ako keď niekto vrátil slimáčikov do vyvrhnutých ulít na morskom brehu."
V básni Poslanie autor pateticky zvolá: „Čoho by sa bál na strmine hrad!" Poétovi môžem našepkať: každý hrad sa obáva, že bude dobytý! V básni Malá alchýmia ide úplne do tuhého: „Čo by mi bolo súhlasne ísť s dobou,". Nepoznám básnika, ktorý by tak ochotne celoživotne išiel s dobou, ako autor tohto verša! Keď sa to hodilo, bol za komunistov, potom si spomenul, že je veriaci, jeho vlastný časopis Kultúra (aj ten vznikol pôvodne ako myšlienka z hlavy jeho priateľa) je najlepším svedectvom, komu v ktorej etape vývoja porevolučnej spoločnosti nadŕžal.
V básni Alchýmia I prichádza s priznaním: „keď prostred dažďa dúha mi / obrúbi tvár a ako brečtan / telo mi viera obrastie". Škoda, že ho viera obrástla len zvonka, skutočný veriaci je vierou premknutý celý, duša, aj duchovno, nielen povrch tela - zrejme preto básnik tak ľahko skáče z vetvy na vetvu?!
No čo je oveľa horšie, že celá básnická zbierka je, stručne povedané, len HOLD výlučne telesnej láske. Duchovný rozmer zaostal, zakrpatel. Básnik sa očividne nadmieru teší z mladého tela (ktoré navyše na fotografiách pôsobí nedospelo, to vidí aj slepý), čo výrazne dokumentuje početnými vlastnými fotografiami aktov svojho ústredného mladého motívu. Bola by to naozaj krásna kresťanská básnická zbierka, keby bola HOLDOM žene, ktorá ho sprevádza všetkými etapami života od dospelosti cez stupne starnutia až po smrť. Tam sa kresťanský poét vôbec nedostal. Keby bol prejavil viac trpezlivosti, mohol o tridsať rokov vydať nádhernú, hlboko ľudskú básnickú zbierku Krehkosti po nazbieraní celoživotného materiálu s tou, ktorej je práve verný.
Katarína Džunková, úspešná mladá literátka, medzitým na s. 124 píše slohovú prácu: „Vonku sa ozývali vtáčiky." Na s. 166 skonštatuje, že zázrak sa nedá vyškrtnúť.
A Križkove básnické zázraky medzičasom prechádzajú do novej polohy, do morbídnosti. V tretej tretine zbierky ich nájdeme viac: v básni Rosa „na tú rajskú nádheru, / na údiv sa obesím.", v básni *** „Asi si predsa hodím na krk mašľu,", v básni Z úzkostí „Nech zachytím sa v aute za kravatu / a nech ma dakde cestou zaškrtí.", v básni Súvzťažnosť „kde ťa všetkým oblým / miluje moja useknutá hlava", v básni Ani nie odkaz... „Zatlač mi oči a hoď prvú hrudku / na veko rakvy. Potom zhltni nôž."
Kresťanská ľúbostná poetika, ktorá si za každú cenu chce vystačiť so symbolmi lipy a Krista, je to isté ako vesmír výlučne na báze vodíka a kyslíka bez akýchkoľvek iných prvkov - z takéhoto vesmíru by človek ani iný život nikdy nevzišiel.
Na zrelého päťdesiatnika sú tieto ľúbostné verše (hoci samé osebe sú mnohé z nich pekné) plytké: „Len polož si mi hlavu na plece. / Len milujme. A svieťme si a svieťme." To je básnikov návod na život zaľúbenej dvojice. Povrchnosť, bohapustá povrchnosť preliezla celou zbierkou. Na tristo stranách sa nikam ďalej, než k pokožke a k fyzickému splynutiu, ani jeden z nich nedostal. Výstižnejší než titul Krehkosti by bol Povrchnosti. Kriedový papier ani dostatok fotografií to nezachránia.
Katarína Džunková v závere knihy doslovne vyzýva: Všimnime si, koľko krásnych príkladov prináša Teodor Križka napríklad práve do sféry, kde sa stretáva Slovo a čin. Kde Slovo nie je iba prázdnou jazykovou jednotkou lexis, ale logos; kde sa literatúra stáva liturgiou; kde zostupuje k ľuďom a prechádza do oblasti danej práve nám." Zopakujme si Platónové slová: Znalosť slov vedie k poznaniu vecí. Z poétky sa priam valí ľudská životná neskúsenosť, nezrelosť. Jej plaché záverečné priznanie: „Milujem umenie. Milujem Teodora Križku." je zase len zbytočne patetické. Tento pocit zažili, zažívajú a budú zažívať miliardy ľudí. A väčšina z nich to dokázala vyriešiť oveľa prozaickejšie, bez zbytočného literárneho huriavku, sobášom.
Sám autor knihy, Teodor Križka pozabudol, že tristo strán je na takú úzku tematickú zbierku, akou je ľúbostná poézia, nadmerne veľa. Aj pekné verše sa v oceáne slov utopia.
29. 10. 2009
(...pokračovanie...)
