To isté platilo na aforizmy, ktorých som mal od staroveku a antiky po dnešok nazbieraných presne neúrekom. Rozlíšim absolútne silu myšlienok: Peter Gregor prináša od mladosti bravúrne nápady. Jeho nevýhodou je, že sa narodil v socialistickom malomeste; narodil sa síce v Prešove, ale dospelý život vedie v hlavnej dedine Slovenska, v Bratislave. A Bratislava, ale očividne aj celé ostatné Slovensko, je, čo sa týka intelektuálneho nadhľadu, jeden a pol nohou ešte stále tak v humore Dibarboru. Nič proti Dibarborovi, len naznačujem, že väčšina ľudí nie je schopná myšlienkovo zájsť ďalej, než do starosvetského typu humoru. A aforizmov sa to týka o to viac, že tie sú doslovne slovnou britvou. Najmä, keď ich tvorí Peter Gregor.
Viackrát som napísal recenzie, v ktorých som staval na piedestál ako najlepšieho humoristu a satirika slovenskej súčasnosti Berca Trnavca: to neprestáva ani teraz platiť (práve vydal ďalšiu novú knihu). Petrova Gregorova smola totiž bola v tom, že nemal celé roky nič vydané, sám v predslove knihy Etudy uvádza: „Kniha, ktorú držíte v rukách, predstavuje výber z takmer štyridsiatich rokov tvorby v žánri aforizmu, ktorý som publikoval zväčša časopisecky." A to je tá smola - k časopisom sa čitateľ dostane len sporadicky, myšlienky miznú v nenávratne odpadových surovín spolu s papierom, na ktorý ich omylom vytlačili. Lebo tieto myšlienky patria na knižný papier, a ďalej na duchovný piedestál ľudstva.
Z formálnej stránky povedal o knihe všetko zásadné priamo jej autor: je rozčlenená na päť tematických okruhov, od názorov na umenie, niektoré tvoriace mozaiku zdanlivo nesúvisiacich, autonómne fungujúcich viet predstavujú môj etický, myšlienkový, sociálny aj citový obzor. Komponoval som ju (knihu) nielen ako topografiu ega, ktorá rozhodujúco vypovedá o spôsobe vnímania života, ale aj ako príbeh - autorský aj ľudský. Lebo človek sa ako piesok v starodávnych hodinách vždy presýpa do toho, čo robí, len s tým fatálnym rozdielom, že pieskové hodiny obrátiť možno." Keď tento predslov Peter Gregor dopisoval, všimol si, že sa mu stôl pod počítačom nejako hýbe. Vypodložil ho, lebo stále nedržal pevne, postupne tromi knihami: Všivavé osudy, potom priložil knihu Papendeklová idylka a na záver Bonvivánske chiaruscoro. Pod všetkými bola podpísaná istá tuctová prekladateľka. Potom si dôkladne umyl ruky, čím zabil 3 487 265 baktérií, za čo sa úprimne ospravedlňuje ochrancom zvierat. Trpaslíci buď sami povyskakovali z okien, alebo sa schovali pod nohu stola.
Etudy tak jasne žiaria, že ich možno čítať aj potme: „Veta je lanom, po ktorom sa myšlienka vyšplhá, alebo povrazom, na ktorom odvisne." Gregor jemne pripomenul: „Literatúru si možno vycicať z prsta. Pravda, dve maličkosti k tomu treba: vedieť cicať a - mať taký prst." Jeho nadčasové majstrovstvo dokumentuje aj tento krásny slovný geg: „To, že gýč a lyrika spolu obcujú, je bežné. To, že môžu mať spoločný orgazmus - príšerné." A pre tých, ktorí stále nechcú rozumieť: „Idyla v literatúre by nastala, keby sa naučili autori písať a kritici čítať." A na úplné zobudenie: „Génius? Klitoris v hlave."
O autorovi sa tvrdí, že vypije kofolu, ale môže byť aj minerálka, alkohol znesie, koľko unesie. Má na starosti dôležitejšie veci. Pripomína, že „rozdiel medzi našimi vládami a prírodnou katastrofou je, že prírodná katastrofa pôsobí bez mandátu." A aby voliča aj trochu utešil: „Nesľubuje ľuďom krásnu budúcnosť. Ušetrí ich šoku, keď sa s ňou stretnú." A pre najpokročilejších: „Ach, ako dobre je človeku, kým nevie, ako mu vlastne je!"
Kto čírou náhodou buď o autorovi nič nevie, alebo už všetko zabudol, treba mu pripomenúť, že je to básnik, dramatik, satirik s viacerými zbierkami. Na tomto mieste som sa rozhodol pripomenúť iné jeho dielo - rozhlasové hry, ktoré vyšli v roku 2001 pod názvom Smrť v Aténach. Sú svedectvom, že autor bol neposlušný už v starovekých Aténach, keď tam páchal rôzne beťárstva s hlavybôlom vyzerajúcim ako jed. Jeho okolie je jedovaté dodnes výlučne a iba z nepochopenia.
