To len hovorí o hlbokej zodpovednosti politickej práce. Nemenovaný slovenský parlamentný politik len pred niekoľkými dňami tvrdil na obrazovke televízie, akú hlboko zodpovednú prácu naši politici v parlamente a vo vláde majú. Mimochodom, keď už sme pri tej televíznej obrazovke, aj o nej bola v našej politike reč: ja osobne ani rozhlas, ani televíziu vôbec nepotrebujem. Je tu možnosť CD, DVD a iných rozhlasových aj televíznych staníc, ktoré za pomoci satelitu vám dajú lepší obraz o umení, kultúre a o vedeckom, technickom aj politickom stave vecí nášho sveta než všetky slovenské rozhlasové stanice a televízie dokopy. Rozhlas a televíziu potrebujú výlučne politici. Všimnite si, koľko a akých vedcov vystupuje denne v televízii, a koľko je tam každý deň politikov a politiky.
Najvýstižnejší komentár k vývoju spoločenských udalostí po Nežnej revolúcii v novembri 1989 poskytol kritik ľudskej hlúposti Karel Kryl svojím predčasným skonom cestou kdesi v Passau. Jeho srdce nevydržalo ustavičný pohľad na šíriacu sa zlobu a nesprávne konanie mnohých a duch radšej opustil telo. No opustiť telo nie je riešenie pre milióny občanov: tým sa vyššia kvalita bytia nezíska. Prezident republiky Ivan Gašparovič sa čerstvo zamýšľa nad nevyhnutnosťou zmien k lepšiemu vo svojej novej knihe Dôstojný život pre všetkých. Jeho krátke úvahy vznikali ako podnety z príprav na oficiálne prejavy aj mimo nich. Zaznamenával si ich ako poznámky a impulzy zo stretnutí s občanmi, ktoré ho nútili zamyslieť sa. Búrlivé časy priniesla doba veľkej transformácie, to je pochopiteľné.
No treba vidieť aj iné aspekty - pozrime sa, kde bolo rozbombardované Nemecko 21 rokov po druhej svetovej vojne (práve začínalo hospodársky rozkvitať, s obľubou sa odtiaľ nosili elektrotechnické výrobky, textil, obuv atď.), a kde sme 21 rokov po Nežnej revolúcii my (práve veľkú transformáciu sme mohli uskutočniť len vďaka materiálnemu vybudovaniu z éry socializmu, lebo to, čo štátu nepatrilo, sa reštituovalo). Silná zločinnosť, dvojtvárnosť, chorobný, až patologický strach o prácu, vedomé lži, korupcia nevýdaných rozmerov, katastrofická nezamestnanosť, žobráci na uliciach, ktorých sa hanbíme pomenovať pravým menom, tak ich nazývame bezdomovci, nedobytnosť práva, vraždy, lúpeže, znásilnenia, krádeže, drogy, alkoholizmus. Zvlčilosť dostáva bizarné formy: opatrný človek, ktorý sám nikdy nevyslovil ani nenapísal vlastný názor (najpravdepodobnejšie nikdy ani nijaký nemal), sa dostane do príslušnej pracovnej funkcie a začne druhým radiť, ako majú písať a ako nie, o čom nie - navrhuje vlastne cenzúru v roku 2010!
Pravdaže, kto má extrémne vysoké príjmy a jazdí v luxusnej limuzíne, prípadne na jachte alebo súkromným lietadlom, ten si z najväčšou pravdepodobnosťou žiadne takéto neduhy nevšimne. A možnože je to práve on, ktorý sa podieľa na takomto stave súčasnej spoločnosti. Pravdaže, Slovensko po spoločenských zmenách z roku 1989 zďaleka nie je jediným štátom, kde panuje zločinnosť a slabá morálka. Len v slovanských končinách na to prosto nie sme zvyknutí. K nám to akosi podvedome nepatrí.
SÚČASŤOU VZDELANOSTI CHARAKTERNOSŤ
Ľudí, ktorých tieto javy znepokojujú, je veľa. Prezident to vie najlepšie, má dostatok možností na stretnutia s občanmi a aj ich bohato využíva. Najviac ho znepokojuje istý preveľmi dôležitý aspekt (bola o tom teraz reč na stretnutí s literátmi v Klube spisovateľov v Bratislave, kam prezident 19. októbra 2010 zavítal osobne aj s výtlačkami svojej novej knihy). Prezident sa nazdáva, že naša ústava poskytuje dostatok možností na riadny rozvoj spoločnosti, a že práve ide o jej rozpracovanie na všetkých zložkách moci od najvyšších až po obce. Áno, je to o tom, čo všetci dávno vieme, alebo aspoň tušíme (nie každý sa nad tým hlbšie zamýšľa): zlyháva ľudský činiteľ. Nielen u nás. Josef Staněk sa k tejto téme v časopise Phoenix výstižne vyjadril: „V dôsledku tohto materialistického prístupu ku konštituovaniu osobnosti dorastajúceho človeka potom školy tohto typu produkujú zdatných absolventov, ale charakterom darebákov. A tí sa veľmi neomaľovane derú k riadeniu štátov a civilizácií... Pretože celé školstvo nie je na spevňovanie charakteru vôbec nasmerované, z jeho útrob sa do ulíc valí prúd vysoko kvalifikovaných bezcharakterných ľudí..."
Zrejme treba dosť rýchlo zreorganizovať život celej spoločnosti. Ako na vec? Vedel to už Platón zaokrúhlene pred 2500 rokmi. Tento filozof zanechal ako pamiatku na svoj život 38 spisov: Euthyfrón, Obrana Sokratova, Kritón, Faidón, Kratylos, Theaitétos, Sofistés, Politikos, Parmenides, Filébos, Symposion, Faidros, Alkibiades I a II, Hipparchos, Milovníci, Theages, Charmides, Laches, Lysis, Euthydemos, Protagoras, Gorgias, Menón, Hippias Väčší, Hippias Menší, Ión, Menexenos, Kleitofón, Ústava (Kalligram ju v roku 2006 vydal pod názvom Štát), Timaios, Kritias, Minós, Zákony, Epinomis, Listy, Pseudoplatoniká a Epigramy. Z nich najväčší význam pre naše pojednanie majú spisy Ústava (Štát) a Zákony. Všimnime si súvislosť: aj náš prezident hovorí o hlbokom význame našej ústavy, teda Ústavy SR (analógia s Platónovou Ústavou), a potrebe jej detailného rozpracovania v živote spoločnosti až po najzákladnejšie jednotky spravovania štátu, a ten istý prezident apeluje na nevyhnutnosť podstatne vyššej zákonnosti v tomto štáte (analógia s Platónovými Zákonmi). Je to náhoda, či historická kategorická nevyhnutnosť?
Aristoteles pred zaokrúhlene 2400 rokmi usudzoval, že najlepšia miera pre štát je toto: najvyšší počet obyvateľov, ktorý je ešte prehľadný a umožňuje sebestačný život. Takto teda nech je určená veľkosť štátu. Vtedy, pravdaže, žilo na celej planéte iba zopár miliónov (azda niekoľko desiatok miliónov) obyvateľov, ľahko sa potom dal udržiavať prehľad o každom jednotlivcovi, preto Gréci mohli dávať prednosť mestským štátom. To už nie je možné v globalizovanej civilizácii neúprosne sa blížiacej k číslu sedem miliárd obyvateľov, no myšlienky z Aristotelovho predchodcu Platóna upravené na dnešok sú v mnohých prípadoch stále aktuálne. Škoda, že sa nimi nikto nezaoberá.
Platónova Ústava (Štát), dielo o desiatich knihách, je po Zákonoch najrozsiahlejšia a z hľadiska poznania celého systému Platónovej filozofie (láske k múdrosti) najvýznamnejším dialógom. Ovláda ho otázka spravodlivosti, ktorá je popri múdrosti, odvážnosti a rozumnosti jednou zo základných cností. Spravodlivosť môžeme považovať za zdravie duše.
Múdry filozof dobre predvídal, keď hlásal: „Ak sa v štátoch nestanú kráľmi filozofi (aktuálne prezidenti a premiéri - pozn. autora), alebo sa terajší takzvaní králi a panovníci úprimne a náležite neoddajú filozofii, ak jedno aj druhé, politická moc a filozofia nesplynú do jedného... nebude pre štát, a myslím, že ani pre ľudské pokolenie konca bied."
Spravodlivý štát podľa Platóna vznikne výchovou generácie nezaťaženej omylmi minulosti.
Takýto štát je vlastne aristokratický, čiže aristokratickou republikou, vládou najlepších v pôvodnom zmysle tohto slova. Platón poukazuje na to, ako zhoršením ústavy vzniká demokracia plná nenásytnej túžby po bohatstve, čo nakoniec vedie k víťazstvu ľudí nad boháčmi. Záver smeruje k tyranii, čo dozaista nie je najšťastnejšie riešenie.
Nemôžeme si nevšimnúť Platónov postreh, že básnici majú vychovávať mládež k zdržanlivosti, varovať pred úplatkárstvom a chamtivosťou. Strážcovia zase musia zabrániť bohatstvu a chudobe v štáte. Hlavnou vecou pre blaho štátu má byť starostlivosť o výchovu - vo výchove raz už ustálenej sa nemajú zavádzať novoty. Platón je presvedčený, že dobrá výchova nahradí podrobné zákonodarstvo.
VLÁDNUTIE PATRÍ VZDELANÝM FILOZOFOM
V štáte musia vládnuť vzdelaní filozofi(čiže tí, ktorí milujú a uprednostňujú múdrosť, to znamená aj múdrosť v rozhodovaní, nielen v poznaní) . Platón hovorí, že zákon sa nemá starať o to, aby sa jedna trieda v štáte mala obzvlášť dobre, ale usilovať o to, aby tento stav nastal v celom štáte: preto zjednocuje občanov presviedčaním aj nútením a vedie ich k tomu, aby si navzájom udeľovali z toho užitočného, čo jednotlivci môžu vykonať pre štát (teda nie, aby si hŕstka všetko rozkradla pre seba a ešte sa s tým v médiách mancovala prostredníctvom jácht, limuzín a drahých bývaní), a sám vychováva takých mužov pre štát, no nie tak, aby každému dovolil venovať sa osobným záľubám, ale aby ich sám používal ako spojivo medzi občanmi. A je tu aj zdravá pripomienka: „Ak sa však verejnej činnosti ujmú žobráci a ľudia lačnejúci po vlastnom obohatení domnievajúc sa, že si odtiaľto musia nalúpiť vytúžené blaho, potom ten najlepší štát nie je možný; keď sa totiž vládnutie stáva predmetom bojov, takáto domáca a vnútorná vojna privádza do záhuby tak pôvodcov, ako aj štát."
Dôležitý bol už pred dva a pol tisícročím výber vládcov. „Pri voľbe totiž treba uprednostniť najpevnejších, najzdatnejších a podľa možnosti najkrajších mladíkov, okrem toho vybraní musia mať nielen ušľachtilú a mužnú povahu, ale aj vrodené vlastnosti zodpovedajúce spôsobu výchovy, ktorý požadujeme." Sokrates tým vo výpočte požiadaviek na kandidátov nekončil, musia byť taktiež mimoriadne bystrí na chápanie náuk, nesmú sa ťažko učiť, lebo skôr ochabnú duše pri intenzívnom učení ako pri telesných cvičeniach. Duševná práca sa ich totiž väčšmi týka, lebo ju vykonávajú sami, a nie spoločne s telom. Ten, koho hľadajú na vládnutie, musí mať aj dobrú pamäť, byť neúnavný, a mimoriadne pracovitý.
Nevyhnutným predpokladom je vzdelávanie vládcov v mladosti.
Nech väčšinu času pred nástupom k moci venujú filozofii, (v dnešnom chápaní aj politológii, ekonomike a ďalším vedám nevyhnutným na súce riadenie štátu, ale aj ktorejkoľvek menšej správnej jednotky) a keď príde na niekoho rad, musí vziať na seba ťarchu štátnych záležitostí a povinností vládcu v prospech štátu, a to nie ako niečo krásne, ale ako nevyhnutnú povinnosť.
Snahou bolo už v hlbinách minulosti zabrániť tomu, aby ktokoľvek bol navonok vládcom, ale v skutočnosti iba mrhačom. Takto videl Platón ústami svojich protagonistov vo svojom vrcholnom diele Ústava (podľa vydavateľstva Kalligram Štát).
PARALELY DNEŠKA S PLATÓNOVÝMI ZÁKONMI
Z piatej knihy spisu Zákony vyčítame paralely k dnešku z tvrdenia, podľa ktorého je nebezpečná prílišná materiálna hojnosť v podobe peňazí aj nehnuteľností, lebo obciam aj v súkromnom živote spôsobuje rozbroje a nepriateľstvo, nedostatok v časoch Platóna zase zotročenie - u nás o zotročení nemožno hovoriť, no nikto nevie ani povedať ani si predstaviť čo bude s majetkom mnohých obcí až ich pohltí platobná neschopnosť územných celkov.
Platón si bol veľmi dobre vedomý hrozivého nebezpečenstva akútne nenásytnosti, ktorá je schopná v človeku sa prebudiť, preto apeloval, aby ľudia dokázali vyžiť s miernym majetkom, nehromadiť nadbytok zlata: slovom, nikomu by v živote nezaškodila mierna askéza.
