Kam nás vedie sám text jeho knihy vydanej po prvý raz v roku 1986? V stručnosti to najprv naznačia kapitoly: Svet po osvietenstve, Povaha vedy, Povaha teológie, Povaha fyzikálneho sveta, Miesta vzájomného pôsobenia medzi vedou a teológiou, Úrovne opisu, Jeden svet.
Zaujalo ma, keď autor upozornil, že „fatálne dôsledky by to však malo iba vtedy, keby sme sa nazdávali, že nevyhnutne musíme dospieť k istej pravde." Má to totiž veľmi pôsobivé pokračovanie: „V skutočnosti sa musíme uspokojiť so skromnejším cieľom - s pravdeblízkosťou."
Pravdeblízkosť je podľa neho podstatne presnejší pojem než pravda. No tu sa treba vážne opýtať, či iba vo vede môžeme dospieť k pravdeblízkym skutočnostiam: neplatí to v plnej miere aj v otázkach súvisiacich s Bohom, náboženstvom, teizmom, teológiou? Či v prípade Boha zrazu pôjde o pravdeabsolútno?!
Ak chceme hľadať vzťah a súlad vedy a teizmu, musíme sa pozerať na obe zložky rovnakými očami. Ludwig Witgenstein síce dokázal, že v rozličných kontextoch majú slová rôzny význam (túto informáciu však autor knihy nepoužil), no potom nemusíme vôbec hovoriť o pravdeblízkosti (ako navrhuje John Polkinghorne), ani o pravdeabsolútnu (ako protinavrhuje Miloš Drastich), ale vystačíme s pojmom pravda. Takže sa ocitneme na samom začiatku a budeme si musieť viac všímať kontexty.
A musíme to brať takto vážne, lebo aj John Polkinghorne prichádza v knihe so závažným tvrdením: „Človek má byť otvorený všetkému neočakávanému." A dokonca na tej istej strane má aj nemenej dôležitú tézu: „Popretie polovice dôkazov by neviedlo k žiadnemu pokroku."
Prizmou týchto téz beriem do úvahy jeho výrok: „Namiesto dokonalosti sme od matematiky mali zrejme očakávať poznanie, že každý zaujímavý matematický systém je otvorený a nezavŕšený. V dôsledku toho konzistentnosť matematických systémov už nie je vecou matematickej kalkulácie. Aj matematika teda predpokladá akt viery!"
Nemenej dôležitý je jeho postreh z opačného, náboženského súdka: „V náboženstve ide o osobné stretnutie, nie o nejaký súbor téz. Ide v ňom o osobnú angažovanosť." K tomu dodávam: A toto osobné stretnutie je vlastne tým najtajomnejším, z čoho celé náboženstvo pramení. Niekto k nemu dospeje cez látky rozširujúce vedomie (alkohol, LSD, DMT, psylocibin a iné chemické preparáty označované aj ako drogy), iný cez sebabičovanie, čiže princíp sado-maso, ďalší z krajného hladu, vyčerpania, prípadne má mystický zážitok len tak, nečakane, mnohokrát už od mladosti aj viac razy za život. Nie každý, komu sa to pritrafí v detstve, má to šťastie, že by sa tento atraktívny stav zopakoval, snaží sa tam preto aj nasilu vrátiť, a to je potom tá nešťastná životná „drogová" cesta, v krajnom prípade stav počas operácie, respektíve po autonehode a inom nešťastí. Svorne však všetci zúčastnení opisujú rovnaký zážitok: cestu tunelom k bielemu svetlu a nevýslovný pocit lásky. Kvôli tomuto pocitu sú šťastlivci, čo ho raz okúsili, schopní urobiť čokoľvek. Pýtam sa však nekompromisne: ak je toto stretnutie s Bohom, má to byť naozaj všetko? Na celú večnosť sa pozerať na biele svetlo s pocitom lásky a nikdy nič iné? Je to skutočne to božské? To sa nedozvedám ani od Johna Polkinghornea, ktorý len pripomenie, že kresťanská teológia chápe Boží akt stvorenia ako slobodný akt lásky. Áno, láska je fantastická vec a bez nej je naozaj život mizerný, ale nemyslím si zase, že je to jedna jediná hodnota, o ktorú má v bytí ísť. Poznanie napríklad nie je o nič menej. O tom z ľudí, ktorí sa vrátili z tunela, nehovoril nikto ani slova.
Polkinghorne spomína Freuda, ktorý považoval náboženstvo za univerzálnu neurózu, respektíve za ilúziu, za výraz infantilnej ľudskej potreby uspokojenia. Musím k tomu poznamenať - predstava Boha ma vôbec osobne neuspokojuje. Je iné poznať odpoveď na zásadnú otázku, či Boh existuje a stvoril Vesmír aj človeka v ňom a ďalej ho tvorí, dotvára, pretvára, alebo či všetko vzniklo samé od seba (kto stvoril Boha, necháme pre infantilných, múdri vedia, že tu bol vždy a kde sa nabral, sa prezieravo nepýtajú, lebo Boh na takéto hlúpe otázky neodpovedá).
John Polkinghorne prehodí na inú tému: „Matematika je abstraktný kľúč od zámky fyzikálneho univerza." Pýtam sa, či takým istým kľúčom nie je aj hudba. Keď sa Ella Fitzgerald správne rozospievala, praskali od jej spevu, čiže hudby, vínové poháre na stoloch v prepychových reštauráciach, na čom sa spolu s priateľmi hudobníkmi dobre bavila. Existujú experti presvedčení, že celý pozorovaný Vesmír je v skutočnosti hudba. No ako vznikol, to nevie pochopiť ani molekulárny biológ Francis Crick - podľa neho vzniku života na Zemi v časovom úseku, ktorý bol k dispozícii, nemožno porozumieť. Jeho úvaha o vyslaní života na Zem v kabíne kozmickej lode tieto úvahy len posúva, ale nerieši - ako vznikol život tam, odkiaľ teoreticky prišiel? Atď. atď. To by sme sa nikdy nepohli z miesta. Lenže, zdá sa, ani sa nepohneme.
Veda sa tisícročia pomaly posúva dopredu (nezabúdajme na vynálezcov za čias egyptských a iných pyramíd!), hoci aj za cenu mnohých omylov, ale poznanie v jednotlivých oblastiach sa vyčisťuje, kryštalizuje. A pribúda ho. No náboženstvo má v porovnaní s vedou jednu obrovskú nevýhodu - Boh je zámerne obklopený TAJOMSTVOM. Kým sa sám Boh nerozhodne toto tajomstvo odhaliť, všetky tézy budú vlastne výlučne ľudské predstavy, nádeje, ilúzie, želania, myšlienky... nie však dôkazy o Bohu (pravdaže, sú tu zázraky).
John Polkinghorne si berie na pomoc tvrdenie, že vo svete bez vodíka by vôbec nebolo vody, ktorá je pre život rozhodujúca. No chyba lávky - Všemohúci sa v takom prípadne očividne musí podriaďovať materiálnym zákonitostiam, ktoré sám určil?! Prečo nezabezpečil namiesto vo vode možnosť živote v tekutom héliu? To predsa musí byť v kompetencii Všemohúceho a Vševediaceho. On určoval fyzikálne zákony. Alebo je to tak, že vo fyzikálnom svete to prosto inak nemôže byť, a musí sa už potom podriaďovať aj sám Pánboh? V takom prípade jeho Všemohúcosť má dosť radikálne obmedzenia, v podstate rovnaké, na aké v každodennom živote naráža aj človek - a s tým sú spojené všetky jeho súženia, trápenia aj bolesti a problémy (známe štyri utrpenia podľa Budhu, ktorý radosti tohto sveta nevnímal a nevidel už od mladosti, cca po tridsiatke).
John Polkinghorne sa dopracúva k ďalšej významnej téze: „Antropický princíp znamená takmer akúsi antikopernikovskú revolúciu, ktorá však nevracia Zemi jej postavenie stredu vesmíru, ale spája povahu vesmíru s jeho potenciálnou schopnosťou viesť v procese evolúcie ku vzniku človeka." Je to zásadné tvrdenie, pri ktorom sa musím nevyhnutne pozastaviť a nedá mi, než sa opýtať: prestal by vari vesmír vibrovať bez účasti človeka v ňom? Chladnokrvnému, nemysliacemu vesmíru bez vedomia musí byť úplne jedno, či v ňom človek je, alebo nie je. Aspoň si to myslím a nazdávam sa, že iba vedomie, myseľ, duševno (alebo inak povedané - Boh) môže z toho mať nejaký pocit - či už radosť, uspokojenie, očakávanie alebo čokoľvek iné. Nie mŕtva hmota, nech jej je hocikoľko!
O tom opätovne John Polkinghorne neuvažuje. Za najkrikľavejší nedostatok považujem, že náboženstvo v podstate stotožňuje s kresťanstvom. Keď spomína sv. Augustína, nezabudne uviesť, že istá udalosť ho podnietila k ďalšiemu duchovnému hľadaniu, ktoré sa o niekoľko rokov skončilo konvertovaním na kresťanstvo. Nič proti tomu, lenže kresťanstvo je iba jedna z možných náboženských ciest. Aj keď podľa kresťanov má byť najlepšia, lebo je vraj najdokonalejšia. Lenže to sú všetko tézy kresťanov postavené výlučne na ich vlastných pocitoch. Mimochodom, v súčasnosti sa ku kresťanstvu oficiálne hlási zaokrúhlene 0,9 miliardy zo 6,5 miliardy ľudí žijúcich teraz na Zemi. Máme tu aj iné náboženstvá, aj také s vyše miliardou veriacich, inak povedané, silnejšie než kresťanské. Ibaže John Polkinghorne je anglikánsky kňaz, teda západný kňaz, čiže kresťanský. Preto príde aj k záveru: „No kresťanstvo zároveň tvrdí, že človeku ako bytosti, ktorá dokáže byť v spojení so svojím Stvoriteľom, prináleží jedinečná úloha." Kde sú moslimi, budhisti, hinduisti atď.?
Zabudol na nich, no nezabudol na Pascala a jeho tvrdenie: „Nijaké teleso ani nebo či hviezdy, ani zem či nejaká jej oblasť nedosahujú schopnosť ani tej najmenšej časti mysle; tá totiž pozná to všetko i samu seba, kým telesá nevedia nič." Ak autor súhlasí s Pascalom, ako si môže tým byť istý, keď nemáme žiaden spôsob komunikácie s telesami typu Zeme, Mesiaca, Slnka a iných hviezd, asteroidov atď. O vesmírnom vedomí nevieme vôbec nič a vesmír sa skladá práve z takýchto telies. A John Polkinghorne je vedec a ako taký dobre vie, že súhlasu musí predchádzať dôkaz, respektíve dôkazy. Kdeže sú?
Boh vraj má úprimnú radosť z každého človeka. Pýtam sa, či má takú istú úprimnú radosť z každého atómu, častice, vlnenia? Pri tom množstve? Takýto Boh musí byť taký nesmierne šťastný, až mu hrozí prasknutie napríklad v podobe Veľkého tresku.
Autor uvádza taktiež tvrdenie, že svet je v Bohu, hoci Boh svet presahuje: keďže ide o nemateriálny a neviditeľný svet, ťažko ho možno vedecky dokázať v materialistickom ponímaní. Chceme zrejme zlúčiť nezlučiteľné. No dôležitejšie a významnejšie pre človeka je práve ten pokus, to hľadanie - nájdenie by bolo mysliteľné, len keby sa Boh rozhodol.
Vedec Polkinghorne rozoberá aj problémový zázrak Nového Zákonu - príbeh o minci v ústach ryby. Tvrdí, že možno je to iba žart. Čiže, všetko čo sa nehodí, obrátime na žart? Je to veľmi jednoduchý a nevedecký spôsob zbavovania sa zodpovednosti. Jedného dňa budú môcť teológovia povedať, že celá svätá Biblia bola iba žart? Kresťanstvo ako recesia? To hádam nie?! Slovom, nemôžem súhlasiť s takýmto nemiestnym Johnovým žartovaním o žartoch v biblii. Je to len zametanie nevysvetlených javov, myšlienok pod koberec.
Ako vedec Polkinghorne nepripúšťa ani existenciu celého radu vesmírov: „Neexistuje žiadny čisto vedecký dôvod, prečo by sme mali veriť, že existuje celý rad vesmírov," píše. Pýtam sa s plnou vážnosťou: aké dôkazy existujú na jestvovanie Boha? Odpoveď sa ponúka sama. Také isté, ako na celý rad vesmírov.
Vedec ubezpečuje: „Pravda, dokážeme si predstaviť svet, v ktorom by Boh zasahoval zakaždým, keď sa v tele vytvoria rakovinové bunky, takže ochorenie odstraňuje priamym pôsobením." Vidím to inak: viem si predstaviť aj taký svet, v ktorom by Boh rakovinu, AIDS atď. nepripustil. Lenže to zjavne v našom trojrozmernom, materiálnom, fyzikálnom vesmíre nie je možné z rýdzo technických dôvodov. Ale tu už sme raz boli. Déja vu?
Keď sa kniha blíži ku koncu, autor si povzdychne: „Možno, že láska funguje iba tak, že neberie ohľad na milovaných." Ani to si nemyslím. Každému z nás niekto zo smrťou stratených milovaných navždy chýba. No predstavte si vesmír, ktorý by nepoznal zániky. Raz narodený Hitler by páchal zlo naveky, detto Stalin, Berija, Džingischán. Svätopluk by dokola lámal prúty... nie, svet bez zánikov a následných zrodení je najlepší možný, dobre premyslený, aj keď sa nám práve preto musí za niektorými ľuďmi cnieť. No cnie sa nám iba za tými, ktorí si to zaslúžia. To je to zdravé sito Lásky.
Človek má byť otvorený všetkému neočakávanému. Hľadáme Boha za ďalekohľadom, pod mikroskopom. Boh zatiaľ stojí nad mikroskopom a hľadá nás. Môžeme to vylúčiť? Máme na to dôkazy? Popretie polovice dôkazov by neviedlo k žiadnemu pokroku. Súhlasím s tvrdením v knihe, že živočíchy sa skladajú z atómov, no z toho nevyplýva, že biológia je iba zložitým výhonkom atómovej fyziky. Už tým, že uvažujeme, je daný nesmierne vysoký základ bytia. John Polkinghorne sám je iba učeník. Nepresvedčil síce úplne, ale aspoň načrtol cestu pre tých, ktorí ňou ešte pre vek alebo nevedomosť nekráčali.
31. 10. 2008
(...pokračovanie...)
