Nie je nič ľahšie, ako pomôcť si barlami. Všadeprítomnými barličkami. A svätý Márius má na to dokonca barlostroj.
V knihe sa odvíjajú dva banálne príbehy dvoch dvojíc (podstatné o dobe sa nič nedozvieme, nič to). Jednu z nich sleduje na počítačovej obrazovke záhadný utečenec, ktorý robí zápisky z tajného snímania kamerou tuctového občana zo súčanosti (najzáhadnejšie je, prečo vôbec vytvárať dojem, že sme sledovaní - to už urobil lepšie dielo Orwell románom 1984, navyše použitá technika robí dojem, že tam bolo desať kamier okolo po celý čas a sledovaný to nikdy nezbadal), redaktora, ktorý sám požiadal o uvoľnenie, a teraz nemôže zohnať poriadnu prácu. Kamil sa potkýna s peripetiami bežného života súčasníka, s čím nie je nadšená jeho žena Janka. Zakladanie zlata do záložne, predaj cenín z kupónovej privatizácie a všetky tie ostatné suchotiny života, ktorými prešli milióny ľudí po prevrate, po zmene ideológie.
Keby autor použil bežnú prelínačku životných osudov dvoch konvenčných dvojíc (muž-žena, žiaden muž-muž, ani žena-žena!), čitatelia by pospali od nudy, a mohlo by im vykypieť mlieko. Aby ich zobudil (lebo mlieko je drahé), nasadil do románu rolu mystifikátora.
Čudné je už to, že utečenec nikomu nezavadzia. Priateľ Andrej (jeho strýko je Viktor, mystifikátor, čiže v skutočnosti rojko) ho zoberie k sebe, autora netrápi, že na to treba miestnosť, ošatenie, jedlo. Na dlhší čas. Lebo utečenec za svoju prácu na chate a za počítačom (čiže vlastne za dve pracovné činnosti) dostáva denne len fľašu vína zo strýkovej úrody. Mystifikátor je v zmysle právneho poriadku našej republiky, kde sa dej v súčasnosti odohráva (Bratislava a okolie) vlastne zločinec, lebo dlhodobo napomáha utečencovi.
Z hľadiska časového je celý román nezmysel, lebo Viktor napríklad hovorí, že sa poznajú rok a pol, ale utečenec sleduje záznamy Kamila asi za štrnásť či trinásť rokov. Vysvetliť sa to dá výlučne tak, že by bol migridista (čo znamená tento pojem, autor románu nevysvetlil, načo sa namáhať) nielen mystifikátor Viktor, ale aj autor románu Márius Kopcsay. Cudzinecká polícia je zrejme na kočku, za štrnásť rokov nič nevidí, nič nepočuje?!
V knihe je použitá taká utešená slovenčina, najmä poradie slov, ako by sa knihou čitateľovi prihováral domorodý obyvateľ Budapešti, a nie Bratislavy. Potešia aj také slovné piruety, akou je pojem „večera" namiesto „včera". Tých je neúrekom. Mám rád recesiu, ale pri tristostranovej knihe na človeka doľahne únava.
Až na záver románu prichádza zvláštna kapitola s názvom VYPNUTIE. Zrazu sa z mystifikácie stáva naozajstné sci-fi: podľa Viktora je odteraz utečenec robot typu A, ale keď sa to autorovi hodí, tak je pre zmenu intelektuál (Mehony, poviem vám príklad. Intelektuáli, ako ste vy, verili v pád železnej opony, v rozšírenie Európskej únie...). Čáry-máry - zmeska slov bez ladu a skladu, len nech to vyznieva moderne, mystifikátor, Mystifikátor, MYSTIFIKÁTOR (!), MYSTIFIKÁTOR (!!!). Rojko Viktor vypína oboch robotov typu A. Stačí fuk-fuk, a je to. Jeden aj druhý zanikajú obyčajným fuk-fuk, lebo kniha je na konci. Stačí ešte jedno jediné fuk-fuk a vypnutý je aj autor, Márius Kopcsay. Stáva sa z neho svätec, svätý Márius. Fuk-fuk jeho pamiatke!
20. 3. 2009
(...pokračovanie...)
