Najvýznamnejšieho českého egyptológa profesora PhDr. Miroslava Vernera, DrSc. nebude nikto podozrievať, žeby nevedel, o čom hovorí, keď pripustí, aby interview s ním uverejnené v prílohe Hospodářskych novín nieslo titulok Budeme prepisovať históriu Egypta. Miroslav Verner (1941) pôsobí od roku 1966 pôvodne v Československom, teraz Českom egyptologickom ústave Univerzity Karlovy v Prahe a Káhire. Od roku 1981 ho poverili jeho vedením (v uvedenom roku dostal profesúru), a od roku 1993 prednáša na rade zahraničných univerzít. Je hosťujúcim profesorom na univerzitách vo Viedni a v Hamburgu. Taktiež je člen Výkonného výboru Medzinárodnej asociácie egyptológov.
Od neho sa stredoeurópsky svet dozvedá, že posledné objavy egyptológov v oázach egyptskej Západnej púšte podstatne menia pohľad na najstaršiu históriu Zeme. Profesor Verner Egypt systémovo mapuje desaťročia: do roku 1993, keď dokončoval svoju známu knihu Ztracené pyramidy, zapomenutí faraoni Abúsír (Academia Škodaexport, Praha 1994), bol pätnásťkrát účastníkom z dovtedajších 22 československých a českých egyptologických expedícií do Egyptskej arabskej republiky. Z najnovšej expedície sa vrátil s tvrdením, že „z nekonečných priestorov púšte prichádzajú nové a nové správy o objavoch zásadného charakteru. Objavy sú také senzačné, že postupne prenikajú aj na stránky časopisov a televízne obrazovky."
Čo je na objavoch také prekvapujúce? „Veľmi zjednodušene, že Sahara počas miliónov rokov, keď sa vytváral povrch Zeme, nebola takou pustatinou, ako ju poznáme dnes. Minimálne osemkrát bola zatopená morom. Dnešnou púšťou tiekli obrovské, desiatky kilometrov široké rieky, ktoré odvádzali nepredstaviteľné množstvá vody raz do Stredozemného mora, a inokedy zase z neho preč. V púšti sú dodnes badateľné silné vrstvy sedimentov, ale aj brehy pradávneho mora. Jeho pozostatkom je aj obrovské a obávané, stovky kilometrov sa tiahnuce Veľké piesočné more. Na konci druhohôr tam žili aj praveké zvieratá, medzi nimi aj jedno z najväčších v celej histórii Zeme, dinosaurus Paralitian stromeri. Meral viac než 30 metrov a vážil 45 ton, tvrdí Miroslav Verner.
Podľa egyptológa Vernera celé stádo - dokopy 14 jedincov - objavila už v dvadsiatych rokoch minulého storočia pri oáze Bahréja nemecká expedícia, ktorá jednu kompletnú kostru odviezla do Mníchova. Bohužiaľ, tá v bavorskom prírodovedeckom múzeu za vojny zhorela. Pred niekoľkými rokmi pokračovala vo výskumoch americká výprava z univerzity vo Filadelfii, ktorá potvrdila jedinečnú podobnosť týchto dinosaurov s podobným nálezom v Argentíne. Našiel sa tak jeden z veľmi významných dôkazov, potvrdzujúci teóriu o pradávnom superkontinente Gondwana.
To, pokiaľ ide o širšie historické skúsenosti s vývojom života na Zemi. A v súvislosti so vznikom egyptskej civilizácie treba zabudnúť na mnohé z toho, čo sa doteraz píše v knihách. Na základe najnovších objavov a najmodernejších metód sa podarilo určiť, že približne pred 12 tisíc rokmi nastalo na Sahare zase jedno z ďalších vlhkých období, keď sa pásmo monzúnových dažďov posunulo o 800 kilometrov na sever a na púšti začalo pršať. Do preliačin, vzniknutých na dne dávnych morí, sa začala sťahovať voda. Dodnes možno v púšti objaviť stopy po obrovských vodopádoch, ale aj na kameň stvrdnuté dno dávnych jazier. K ich brehom prichádzali ľudia, tam sa rodila prvá saharská civilizácia, kultúra playí (slovo playia si archeológovia vypožičali od geológov, ktorí tak označujú rozsiahlu vysychajúcu vodnú nádrž). Dnes na archeologických lokalitách ležiacich hlboko v púšti nachádzame zvyšky sídlisk, ale aj keramiky, mlecích kameňov a zvieracích kostí. Mnohé z nájdených predmetov sú doslova chýbajúce kamene k pochopeniu pôvodu egyptských kultov božstiev v podobe býka, kravy, šakala, jastraba a mnohých ďalších zvierat.
Podarilo sa tiež dokázať, že už v ôsmom tisícročí pred Kristom obyvatelia Sahary proso nielen zberali, ale dokonca aj pestovali!
Profesor Verner hovorí o tom, ako v siedmom tisícročí pred Kristom skončilo obdobie vlhka, keď oblasť začala znovu vysychať. Ľudia sa sťahovali do životodarného údolia Nílu, kde postupne splývali s miestnym obyvateľstvom. Tomu priniesli lepšiu organizáciu spoločnosti, zručnosť práce s kameňom a dokonca aj pozoruhodné astronomické znalosti. Nedávno sa podarilo objaviť aj najstaršie známe astronomické kultové miesto na Zemi, staré šesť tisíc rokov. Je to kruh, vytvorený z kameňov a troch radov monolitov, vysokých až tri metre. V kruhu sú otvory, ktorých spojnica zodpovedá línii slnovratu v tej dobe. „Je to pochopiteľné. Slnovrat mal pre saharských pastierov mimoriadny význam - ohlasoval začiatok monzúnových dažďov, a teda aj hojnosť vody a pastvy," nechá sa počuť Miroslav Verner.
Egyptológ sa pri cestovaní oázami Západnej púšte stretol v oáze Dachla so žijúcou legendou prieskumníkov púšte, Nemcom Carlom Bergmannom. Ten objavil lokalitu hlboko v púšti pri Abu Ballas, kde sa na malej ploche nachádzajú kusy zvláštneho zeleného, úplne jedinečného púštneho skla. Bol z neho vyrezaný aj skarabeus na jednom z najkrajších šperkov starovekého Egypta, objavenom na hrudi faraóna Tutanchamóna. „Pritom v Sprievodcovi egyptským múzeom sa dodnes píše, že to je asi chalcedón, ale jedným dychom je pripísané, že znalci o tom už sto rokov pochybujú. Iný nález bádateľa Carla Bergmanna je nápis z doby panovania faraóna Chufu, staviteľa najväčšej egyptskej pyramídy. Prekvapivo uvádza dlhšiu dobu jeho panovania, než sa doteraz predpokladalo," uvádza Miroslav Verner.
Profesor Verner za desaťročia bádateľskej práce videl všeličo, čo nie je tak ľahko dostupné očiam bežného smrteľníka, okrem iného pri návšteve Bahréje poklady v údolí zlatých múmií. Ako rozvážny človek považuje za hlavný poznatok z poslednej cesty do Egypta predovšetkým fakt, že vznik egyptskej civilizácie už dnes môžeme datovať o päť tisíc rokov skôr, než sa donedávna predpokladalo, to znamená do 11. tisícročia pred Kristom.
„Myslím, že sa konečne podarilo nájsť odpoveď na jednu zo základných otázok egyptológie: ako sa objavila v nílskom údolí vyspelá spoločnosť a aké sily stáli pri zrode štátu, ktoré napriek mnohým úskaliam pretrval štyri tisíc rokov a v mnohom prispel aj k formovaniu európskej civilizácie," uzatvára profesor Verner.
Civilizačný vývoj ľudstva v starovekej Afrike nie je jedinou hrubou mýľkou, ktorá sa prednáša na univerzitách a za ktorej neznalosť sa necháva študentov prepadnúť (hoci prepadnúť by vlastne mali vyučujúci, ale v danom civilizačnom systéme nikto za nič nemôže a z výučby lží vzniká právo na blahobytný život a vo vyspelých západných krajinách aj nárok na slušný dôchodok).
Rovnakú hanbu si historici robia s výkladom doteraz uznávaných amerických dejín. Stále oficiálne platí to, s čím prišiel vedec a archeológ Clovis, podľa ktorého prví Američania žili na kontinente pred 11 tisíc rokmi. Nikto totiž nemal záujem kopať hlbšie, než bolo zaužívané, a tak sa logicky prepracoval len po niektoré historické etapy podložené archeologickými dôkazmi. O tejto archeologickej chybe číslo jedna píšem aj vo svojich knihách Atlantída Slo-Wánov? (Expedícia do minulosti) A Slo-Wáni z tieňa? (Expedícia do minulosti II.), kde poukazujem na fakt, že nikto si netrúfa ísť hlbšie, lebo by poškodil napríklad utešené skvosty antiky, hoci pod nimi môže byť zvyšok z osídlenia z praveku, ktoré by dosvedčili radikálne iný vývoj ľudstva, než nám ho nastoľuje dnešná oficiálna história. Tu ale platí aj hospodársky záujem jednotlivých krajín, kde sa robia archeologické vykopávky. Gréci vám radšej ukážu antiku, ktorá je nielen „ich" - na rozdiel od prehistorických nálezov, ktoré patria helénskym predchodcom s inou krvou, ale je aj na pohľad pre laika podstatne vábivejšia. Turci vám pre zmenu ukážu nálezy z antiky, ale v múzeách neuvedú, že sú to nálezy po helénskej časti histórie, tvária sa, že je to ich. Hoci je všeobecne známa pravda, že sú to nálezy z územia, ktoré v súčasnosti patrí Turecku, ale s vytvorením historických artefaktov z antiky nemajú Turci nič spoločné a ani ich dodnes nevedia - na rozdiel od Grékov - napodobňovať. V Turecku turistom skôr predávajú ponášky na historické svietniky na olivový olej, čo je artefakt zo staroveku.
Veľká nepríjemnosť pre papučkových vedcov, ktorí nikdy lopatu a krompáč nevideli, sa stala, keď v roku 1977 začal archeológ Tom Dillehay z Univerzity mesta Kentucky vykopávky vysoko v čílskych horách Monte Verde. V blízkosti riečky, približne 45 kilometrov od Pacifiku, narazil na tridsiatich lovcov, ktorých pochoval rašelinový močiar a zakonzervoval ich. Táto skupinka lovcov žila pred smrťou v nízkych konštrukciách podobných stanom, ktoré držali pokope povrazy. Pred dažďom chránila ich obyvateľov kôra a kože mastodontov. Vonku pred stanmi sa pracovalo, bolo tam ohnisko ohraničené vyvýšenou hlinou. A stan či chatrč opodiaľ podľa indícií bola praveká nemocnica. Vo vnútri archeológ našiel žuvance z lístia boldo, ktoré obsahujú analgetiká aj mierne halucinogénne látky. Po boldo to mali títo ľudia dobrý kus cesty - najbližšie nálezisko je vzdialené 160 kilometrov severne. Obyvatelia jedli sladkovodné mušle, raky, divé zemiaky, ovocie a orechy, mäso vtáctva, ktoré zrážali kameňmi a najzriedkavejšie sa dostali k mäsu z mastodonta.
Podstatné je to, že títo ľudia žili na americkom kontinente pred 15 000 rokmi, teda podstatne skôr, ako sa pôvodne prví Američania presunuli cez Beringovu úžinu.
V jaskyni Meadowcroft v Avelle, štát Pasadena, kopal bádateľ Adavasio 26 rokov pod previsom, ktorý trčal zo skalnej steny dvanásť metrov nad zemou. Keď vtedy vyhlásil, že popol, kamenné nástroje a tkané látky sú približne od 14 tisíc do 17 tisíc rokov staré, medzi vedcami nenašiel pochopenie. Až teraz jeho úsudok pozorne zvažujú.
V Saltville, v západnej Viržínii, študujú vykopávky z kamennej doby. Kamenné a kostené nástroje, skalu pri brehu rieky popraskanú od ohňa, kosti mastodontov našli vo vrstve s najväčšou pravdepodobnosťou starej 14 tisíc rokov.
Archeológovia, ktorí kopali na Cactus Hille, zastavili pôvodné vykopávky, keď v hĺbke asi jeden meter narazili na Clovisovu vrstvu spred 10 500 rokov. Keďže poznali novú teóriu o prvých Američanoch, pustili sa do ďalšieho kopania a našli kamenné čepele a kliny v hĺbke pochádzajúcej spred
15 500 rokov.
Albert Goodyear z University of Southern Carolina sa nepokúsil dostať sa hlbšie na nálezisku Topper pri Savannah River, no jeho kolegovia našli pod Clovisovou vrstvou kamenné čepele a odštepky: „To je dosť podstatný dôkaz o tom, že ľudia tu boli oveľa skôr, než sme si mysleli," povedal Goodyear.
Dnes sa pripúšťa aj alternatíva, že praobyvatelia Ameriky (časť z nich) mohli prísť zo starovekej Európy. Hovorí sa tomu francúzska spojka, lebo je tu veľká podobnosť medzi kamennými nástrojmi cloviskej kultúry v Amerike a nástrojmi solutreánskej kultúry Francúzska a Iberijského polostrova. Zhody sú v takmer rovnakých krížikovitých, trojuholníkových a šípovitých ornamentoch. Pravdepodobnosť správnosti tejto hypotézy zvyšuje aj okolnosť, že najstaršie z týchto nástrojov archeológovia nachádzajú na východnom, a nie na západnom americkom pobreží. Keďže ľadovce pred 11 500 rokmi ešte z centrálnej časti Ameriky neustúpili, hocikto, kto obýval jej východnú časť, nemohol sem prísť cez Beringovu úžinu a potom smerom na juh. Musel by totiž prejsť celým zaľadneným kontinentom.
Je zásadná chyba myslieť si, že Atlantik predstavol v hlbšej minulosti neprekonateľnú prekážku. Áno, neboli to ľahké plavby a ľahko si možno predstaviť, koľko starovekých, pravekých cestovateľov pri týchto plavbách zahynulo. Nielen v rozbúrených vlnách, aj na nedostatok vody, či na choroby.
Vzdialenosti z južnej Ázie do Austrálie ľudia dokázali prekonať na člnoch už pred 40 tisíc rokmi. „Týchto raných ľudí podceňujeme," hovorí Dennis Stanford z múzea Smithonian: „Áno, žili v jaskyniach, ale boli mimoriadne šikovní." Dovolím si nielen vrelo súhlasiť s týmto názorom, ale ešte ho aj poriadne zdôrazniť. Sám tvrdím, že je nehorázny hriech nazývať človeka z pravekej doby primitívom. Za správne považujem označenie prírodný človek. Musel byť oveľa životaschopnejší než ktorýkoľvek z nás, civilizačných nešťastníkov, ktorí, keby sme sa ocitli na jeden týždeň v praveku, väčšina z nás by vôbec nevedela ani nedokázala prežiť. Prírodných ľudí bolo mnohonásobne menej, než súčasníkov, takže ani nepotrebovali technické výdobytky. Napokon, dnes sa nanovo ukazuje, že život spätý s prírodou je pre človeka oveľa vhodnejší a rozumnejší.
Problémy narobil nález jaskynného muža s názvom Spirit Caveman v západnej Nevade starý 9500 rokov. Vôbec sa tam podľa vžitých antropologických štandardov nemal nachádzať. Každý Američan z toho obdobia by mal mať ázijské črty, Spiritovi Cavemanovi chýbali, podobne ako tuctom iných lebiek Američanov kamennej doby. Vykopávky tiež ukazujú, že oblasti od Peru po Južnú Karolínu boli v minulosti celkom slušne zaľudnené, najmä keď ide o krajinu považovanú za neobývanú, až kým neprišli kmene zo Sibíri. Antropológia dokázala, že stará Amerika je celé spektrum etnických typov výzorom pripomínajúcich ľudí z južnej Ázie, východnej Ázie, aj Európanov z ľadovej doby. „Je mi úplne jasné, že sa pozeráme na mnohonásobnú migráciu, ktorá sa odohrávala vo veľmi dlhom časovom rozpätí - migráciu mnohých rozličných ľudí rôzneho etnického pôvodu," vyjadril svoj názor Dennis Stanford. Dosvedčuje to dnes už priveľa vykopaných kostier a lebiek.
Niektoré kostry a lebky z archeologických nálezísk Ameriky sa presne hodia na Indiánov, ale sú medzi nimi aj také, ktoré zodpovedajú výzoru červenovlasých Európanov so svetlou kožou. Ďalšie, vykopané v strednej Brazílii, pripomínajú obyvateľov južnej Ázie a Austrálie. Prosto, Amerika bola mozaikou ľudských podôb a kultúr dávno pred 11 tisíc rokmi. Dnes je už vedecky dokázané, že prinajmenšom troch rôznych skupín. „Prepisujeme učebnice o prvých Američanoch," hovorí Stanford. Ich nové vydania budú konštatovať, že zaľudňovanie nebolo vonkoncom také jednoduché, ako sa doteraz myslelo. Nový svet ostane naďalej novým, ibaže bude o zopár tisíc rokov starší.
Z Číny prichádza iná šokujúca zvesť (všimnite si, že je to otázka celých kontinentov, nie nejakej lokálnej anomálie, náhody). V mestskom múzeu v starobylom Urumči, ktoré leží na niekdajšej hodvábnej ceste v trojuholníku Čína-Mongolsko-Stredná Ázia, objavila skupina nemeckých turistov múmiu muža európskeho typu (nález pochádza z roku 1937 a objavila ho Sven-Hedinova expedícia). Bol vysoký 176 centimetrov, s hlboko vsadenými očami, dlhým nosom, svetlohnedými vlasmi a mal svetlú pokožku. Jeho oblečenie malo takisto európsky charakter. V múzeu sa nachádza aj niekoľko ďalších múmií, do sto tiel bolo neodborne uskladnených v pivnici. Pracovníci múzea priznali, že nespočetné množstvo múmií Európanov, objavených v sedemdesiatych rokoch, jednoducho zahrabali do piesku, lebo nemali pre ne miesto, ani peniaze a priestor na ich uskladnenie.
Najstaršie múmie Európanov boli uložené do horúceho púštneho piesku v rokoch 1800 až 1200 pred Kristom, a dokonale sa uchovali. Dokazuje to, že Čína ani zďaleka nebola po celé stáročia taká izolovaná. Južný okraj púšte Gobi, odkiaľ nález pochádza, je ďalším svedkom civilizačných pohybov za starých čias.
O ich rozsahu si asi budeme musieť ešte dlho naprávať mienku. Archeologička Margarita Nobbsová sa vyše dvadsať rokov zaoberá výskumom skalných kresieb austrálskeho obyvateľstva. V stepnej oblasti Karolta sa jej podarilo objaviť na dolomitových skalných útvaroch zrejme najstaršie kresby, aké na Zemi zhotovili pravekí ľudia. Hlavným motívom týchto originálnych diel sú rôzne vzájomne prepletené línie, ktoré sú viac či menej pravidelné. Občas totiž majú aj tvar špirály alebo kruhu. Obrazce dopĺňajú výtvarne zachytené stopy zvierat a ľudí, podobné tým, ktoré poznáme z francúzskych paleolitických jaskýň, kde sa zachovali odtlačky rúk paleolitických maliarov. Austrálske kresby ale nie sú ukryté vo vnútri jaskýň, ako to poznáme z pravekej Európy, ale objavujú sa na povrchu zeme na skalách.
Rozborom usadenín v drážkach kresieb vyrytých do kameňa dospela archeologička k záveru, že ide o paleolitické originály vzniknuté pred 42 tisícmi rokov. Pripomeňme už iba fakt, že doteraz najstaršie známe kresby z jaskýň južného Francúzska v oblasti Dordogne majú asi 25 tisíc rokov.
V austrálskom buši sa na inom mieste pre zmenu našli pravdepodobne najstaršie mlynské kamene na svete. Kamenné úlomky so stopami škrobu, ktoré našli v Cuddie Springs, používali tamojší obyvatelia pred vyše 30 tisíc rokmi.
Nález týchto nástrojov je svedectvom toho, že ľudia boli schopní spracúvať semená rastlín oveľa skôr, než sa predpokladalo.
Zato bumerangy nie sú čisto austrálsky vynález. Dva archeologické nálezy z Európy potvrdili, že aj naši predkovia poznali takéto vrhacie nástroje, dokonca už pred 20 tisíc rokmi! Jeden z nich objavili roku 1985 v jaskyni Oblazowa v poľských Karpatoch. Zhotovený je z mamutej kosti a pomocou rádiokarbónovej metódy sa zistilo, že pochádza z roku 18 300 pred Kristom. Kópia zhotovená podľa neho preukázala obdivuhodné letové vlastnosti. Bumerang letel 66 metrov ďaleko, kým obyčajná, rovnako veľká zahnutá palica iba 27 metrov. Kým tento nástroj sa nevracal, iný, nájdený v Nemecku, v štrkovisku pri Magdeburgu, mal aj túto podivuhodnú vlastnosť. Je ale oveľa mladší, z rokov 800 až 400 pred Kristom a zhotovený je z jaseňového dreva. Vystrúhaný bol pre ľaváka.
Nedávno prešla tlačou bez nejakej väčšej odozvy správa, že Neandertálec zrejme poznal technológiu výroby lepidla, s ktorým spájal drevo s kameňom. Táto informácia je pritom fantasticky dôležitá - lebo práve takýto detail je jedným z tých, čo nám môžu pomôcť zostaviť mozaiku, z ktorej rekonštruujeme seriózny pohľad na človeka (a jeho vetvy) z hlbšej minulosti.
Zásadná otázka ale znie - kto to zrekonštruuje. Lebo státisíce vedcov planéty Zem sa držia každý svojho individuálneho úzkeho poznania. Už Thor Heyerdahl dávnejšie vyslovil, že „Zorné pole sa zužuje a mnohí sa dlho stále hlbšie noria do svojej špecializácie, až zo svojich dier nevidia jeden na druhého. Z hĺbok vynášajú na denné svetlo poklady a kladú ich na zemský povrch. A tu by mal čakať iný druh vedcov, skladajúci jednotlivé fakty do celku."
Správy sa totiž valia jedna za druhou. Kto má lepší prístup k tlačeným médiám, a dá si tú námahu s výstrižkovou službou, časom iba žasne, ako sa jeho osobný pohľad vďaka takémuto nadhľadu stáva radikálne odlišným od všeobecne rozšírenej mienky. Pred časom bola objavená najstaršia známa hrobka egyptského fareaóna v kráľovskej metropole v Abydose, necelých 500 kilometrov južne od Káhiry na západnom brehu Nílu. Hrobka s dvanástimi miestnosťami pochádza približne z roku 3150 pred Kristom. Nachádzajú sa v nej niektoré z najstarších príkladov hieroglyfického písma na štítkoch zo slonoviny používaných na označovanie tovaru, čo vyvoláva dojem o inom pôvode egyptského písomníctva, než sa doteraz myslelo. Abydos bol pohrebiskom prvých dynastií egyptských faraónov. Podľa nemeckého archeológa Dreyera posúvajú tieto objavy hranicu medzi prehistóriou a históriou 200 rokov do minulosti.
Iná správa z Egypta z roku 1991: stopy dávnovekých dažďov a búrok, ktoré skúmajú americkí archeológovia, naznačujú, že slávna egyptská sfinga je až o 4000 rokov staršia, než sa pôvodne predpokladalo. Podľa ich vyjadrenia rozbor poveternostných stôp zanechaných počasím na kamennej soche s levím telom a ľudskou hlavou svedčí o tom, že jej autori neboli egyptskí faraóni, ako sa až doteraz usudzovalo, ale doteraz neznáma civilizácia žijúca v období asi 6500 rokov pred Kristom. Vedci to dokazujú aj tým, že na pyramídach sa nenašli stopy týchto dažďov. Najsilnejší protiargument dr. Lehnera, že základy sfingy neprinášajú žiadne informácie o civilizácii, ktorá by ich mohla o toľko skôr vytvoriť, stojí už dnes na vratkých nohách. Vyslovený bol ešte predtým, než profesor Miroslav Verner priniesol z expedície radikálne nový pohľad na prehistóriu v starom Egypte.
Keď archeológovia v roku 1962 objavili v Centre v severnom Maďarsku v žiarových hroboch badenskej kultúry antopomorfné nádoby - tzv. sovie urny, nikto vtedy nepochyboval, že ide o import, o výrobky, ktoré do našej oblasti prišli až zo vzdialenej Tróje. Tento názor o cudzom pôvode centerských sovích urien sa udržal do roku 1982, keď sa vo Včelinciach, vzdialených od maďarského Centra necelých 20 kilometrov (obidve lokality ležia v povodí rieky Slaná), našlo v žiarovom hrobe osem takýchto urien a jedna hlinená ľudská plastika. Odborníci potom spresnili svoje tvrdenie - nejde o import tovaru, ale o import trójskej idey. Nikto sa neodváži tvrdiť, že pred vyše 4000 rokmi mohol niekto na etapy (generačne) takúto vzdialenosť preputovať. Pritom nejde len o nádobky badenskej kultúry a o sovie urny. Keď dvaja výborní nitrianski archeológovia Václav Furmánek a Karol Pieta vydali v roku 1985 krnihu Počiatky odievania na Slovensku, zaradili do nej aj odev z čias bronzovej doby používaný na Slovensku - mal priveľa zhodných čŕt ako odev z východného Stredomoria (minojský kroj, odev Bohyne s hadmi a sovou na hlave). Tisícročia starý odev s odhalenými ňadrami bol len slávnostným odevom a nosila ho iba nepočetná privilegovaná vrstva ľudí. Vyše tri a pol tisícročia staré prakticky totožné nálezy s nálezmi z východného Stredomoria ak už teda sú dovozom myšlienok zo zámoria, potom ich mohli doviezť aj priamo potomkovia ľudí istý čas žijúcich v Stredomorí, ktorí z generácie na generáciu ako roľníci putovali za ďalšou a ďalšou pôdou. Ako sa množili a vytiahli živiny z vyklčovanej zeme, museli predsa klčovať nové a nové lesy, a pretvárať ich na polia!
Zďaleka nie všetci išli po súši. Pravekí, starovekí ľudia sa možnože vôbec natoľko ani nebotyčných výšin, púští, morí a oceánov tak nebáli, ako sa to sami sebe dnes snažíme nahovoriť. To, že mali pred Kristom v nejednom náboženstve bôžikov na všetko možné (aj to je veľmi zjednodušená predstava, monoteizmus bol podstatne rozšírenejší v hlbokých dejinách ľudstva, než sa to dnes pripúšťa), môže byť len spôsob, akým si chceli uchlácholiť prírodné živly, ktoré nevedeli skrotiť a ktoré im prinášali komplikácie pri cestovaní aj v živote ako takom.
Informácií o vodných dopravných prostriedkoch ako bude nasledujúca z roku 1991, mám povystrihovaných dosť. Táto konkrétna je o troch pirogách starých 6500 rokov, ktoré boli objavené v Paríži na stavenisku pri rieke Seina. Plavidlá, ktoré sa označujú za najstaršie svojho druhu doteraz objavené v Európe spolu s ďalšími predmetmi ležali v hĺbke dvanásť metrov. Asi päť metrov dlhé pirogy jasne potvrdzujú, že už vtedy žili ľudia na území súčasného francúzskeho hlavného mesta v spoločenstve. Sú obdivuhodne zachovalé - a to bolo ich šťastie, ktoré inak archeológovia často nemajú. Preto nám predstavy o plavbách napríklad cez oceán v hlbinách minulosti zdajú sa byť niekedy nemožnosťou. Hoci stačí siahnuť po knihe bádateľa Jima Baileya Plavby do ráje (Objevení Ameriky 7000 let před Kristem, Argo 2000) a získate celkom iný postoj.
Presuny obyvateľstva si vyžadovali v celej histórii ľudstva rôzne faktory - množenie, klimatické zmeny (teraz nastupujúce klimatické zmeny môžu v budúcnosti znamenať presuny miliárd obyvateľov do ako-tak obývateľných oblastí - to budú mať archeológovia a ďalší vedci o 10 000 rokov práce!), hlad, vojny, nepriateľstvo, chamtivosť, zlatá horúčka vo všetkých etapách vývoja ľudstva (bronzová nebola o nič menšia, meď a cín sa v prehistórii ľudstva ťažili v Amerike, Ázii, Afrike atď.). Ale nezabúdajme, že tu bol ešte jeden ohromne mocný faktor, s ktorým treba takisto rátať: ľudská zvedavosť.
Vo svojej druhej publikácii Slo-Wáni z tieňa? (Expedícia do minulosti II.) som v závere vyslovil myšlienku, ktorú na tomto mieste zopakujem: „Mitochondriálnu DNA môžeme získať z kostí ľudí pochovaných pred tisíckami rokov. Archeológom umožnila mapovať veľké presuny obyvateľov. Napríklad dokázali, že obyvatelia Veľkonočného ostrova neprišli, ako tvrdí Thor Heyerdal, z južnej Ameriky. Touto metódou možno definitívne objasniť prapôvod slovanského etnika." Teraz už len dodávam, že touto metódou možno urobiť fantastické mapy o prehistorických pohyboch obyvateľstva Zeme.
Tvrdenie, že na to nie sú peniaze, neobstojí. To, čo narobil Slobodan Milošević z niektorých častí bývalej Juhoslavanskej federatívnej republiky, sa vrylo do sŕdc všetkých ľudí, čo majú svedomie. V súčasnosti v Inštitúte pre hľadané osoby v Tuzle je stále niekoľko tisíc kostrových pozostatkov, ktoré vedci identifikujú pomocou testov DNA. Podobne sa identifikovali obete teroristického útoku na Twin Towers v New Yorku, keď v dvoch budovách Svetového obchodného centra zahynulo 3878 ľudí - väčšinu z necelých 700 obetí, ktoré sa podarilo identifikovať, spoznali práve výlučne podľa genetického kódu, ktorý získali od rodín.
Keď sa nájdu peniaze na DNA testy vo vojnou zničených končinách sveta a svete ohrozenom terorizmom, prečo by sa nemali nájsť tam, kde je mier?
