Na šťastie révayovský park je opakom rozpadajúceho sa kaštieľa. Život v ňom vrie, zeleň skľudní myseľ, vtáčí spev znásobí relax, pohľad na jazierka plných rastlinstva pôsobí zaujímavo. Nad hladinou sa pretekajú modré vážky, hladinu čeria divé kačky. Sú krotké, vyjdú si aj na breh, prechádzajúcich ľudí sa neboja. Postavia sa na jednu nôžku, hlávku zapichnú do peria a spia. Je to chutný pohľad na jednonohé bezhlavé okrídlené tvorčeky. Spoločnosť v jazierku im robia rybky. Čo ma však na parku najviac fascinuje sú jeho povestné stromy. Staré, mohutné, košaté... Jednoducho krásne. Kmene mnohých z nich sú veľmi hrubé, všelijako zdeformované, konáre vytvárajú ilúziu labyrintu. Každý z nich si žije svoj život a iste v sebe ukrýva mnoho tajomstiev. Také niečo krásne môže vytvoriť len príroda. Nenachádzam, žiaľ, tie správne slová, ktorými by som tú rôznorodosť drevín popísala. Naozaj v tomto prípade platí viac ako inde, radšej raz vidieť ako stokrát počuť. Stromy sa odrážajú na vodnej hladine a vytvárajú tak neopakovateľné scenérie. Slnko hladká hladinu jazierok, jeho jas sa premieta na listy stromov pri jeho brehu a človek má pocit, že stromy žiaria. Fotoaparát nedokázal tú nádheru zvečniť. Škoda. V parku mám pocit, akoby sa zastavil čas. "Iba stromy majú čas, aby žili spomienkami", prichádzajú mi na rozum slová postavy, ktorú stvárňoval M.Kňažko v jednom, už takmer zabudnutom seriáli. Ja mám pocit, že v spoločnosti tých ozrutných tajomných stromov aj ľudia majú zrazu čas na spomienky. Prestanú sa ponáhľať , do ich sŕdc vstúpi pokoj, plynutie času prestanú vnímať. V tom parku z človeka padá jarmo bežných dní, starosti a žiale sa rozplývajú kdesi v korunách stromov. Hrubé kmene akoby navádzali k ich objatiu. Sú ochotné odovzdať svoj liečivý magnetizmus každému, kto ich o to požiada. Park v priebehu roka mení svoju tvár a v každom ročnom období vyzerá ináč. Teším sa na jeho jesenný šat, na tú pestrú paletu nádherných, môjmu oku lahodiacich, jesenných farieb. Teším sa aj na zimu, keď sa park uloží na zimný spánok a vetvy stromov budú pozakrývané snehovými perinkami. Keď zima odovzdá žezlo jari, budem sa zase tešiť na jarné prebúdzanie, keď park začne vďaka rôznym kvitnúcim krom hrať veselými farbami. Toto miesto sa nemôže nikdy zunovať. Zakaždým je iné, zakaždým však má svoju úžasnú atmosféru, zakaždým objíme svojich návštevníkov pokojom, sviežou energiou, poteší zvukmi zurčiaceho potoka či kačičkovským džavotaním. Krásny kút Turca, krásny kút Slovenska...
