Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sprcha duše vo verši, jedlo, bylinky, oprášené spomienky, Môj zverinec, Čriepky dňa, Uletené, pokus o fejtón, Súkromné, Nezaradené kadečo
Nedávno sme sa s priateľkou bavili o gýčoch. Ani neviem, čo zasialo semienko tejto témy, jedno je však isté, že vyklíčilo a nás prinútilo zafilozofovať si trochu. So slovkom "gýč" sa stretávame dosť často a zvykneme ho vysloviť s nádychom opovrhovania, či už z vlastného presvedčenia, alebo pod vplyvom mienky iných...
Bol svojský. Bol skvelý. Bol nenapodobiteľný. Hrať začal až pred tridsiatkou. Začínal ako herec v miestnom divadle, v Connecticute. Na Broadwayi si zahral až v roku 1956. Obával sa natáčania filmov. Od troch rokov mal totiž jedno oko sklenené. Bol presvedčený, že pre kameru to predstavuje problém. Ani to však nezabránilo, aby sa Peter Falk stal aj hviezdou filmového plátna. Za svoje výkony získal štyri televízne ceny Emmy. Aj keď prepožičal svoju tvár viacerým filmovým postavám, jeho meno sa mi automaticky vždy spájalo a spájať bude, s nezabudnuteľným inšpektorom Columbom.
Keď sa povie Exupéry, väčšine z nás sa vybaví útle dielko - Malý princ. Netradičný rozprávkový príbeh s kúzelnými bytosťami, ktoré majú čo povedať dieťaťu ako aj dospelému čitateľovi. Zdanlivo jednoduchý dej je hlbokou sondou do životných hodnôt. Núti premýšľať a prehodnocovať vlastné postoje. Nie však tomuto dielu sa budem venovať.
Už niekoľko rokov som vernou návštevníčkou knižnice. Časy, kedy som si takmer z každej výplaty kúpila pre radosť nejakú knižku, sú už dávno preč. Z knihomoľstva sa však vyliečiť nedá, je to jednoducho vážna diagnóza. Preto som rada, že vďaka knižnici mám stály prístup k toľkým písmenkám. Je pravdou, že ku knihám voňajúcich čerstvo vytlačenými písmenkami sa dostanem len pomenej. Nevadí.To neznamená, že človek sa nedokáže "utopiť" aj v dielach, ktoré už nejaký čas putujú medzi čitateľmi ako štafeta.
"To musí byť chyba v rodnom liste", s úsmevom som včera skonštatovala, sledujúc program "Pocta Jiřine Bohdalovej". Veď tá Bohdalka vyzerá najmenej o dvadsať rokov mladšia, ako jej nariaďuje rodný list! Hokejoví fanúšikovia ma iste odsúdia, no ja čestne priznávam, že z hokejových zápasov mi stačí dozvedieť sa výsledok, hra ako taká, ma nejako špeciálne nebaví. Nervy sa dajú precvičovať aj príjemnejšie. Preto sme včera s manželom rozdelili cieľ nášho záujmu. Ja som sledovala v telke "čétéčko" a manžel na počítači hokej. Keď som sa potom dozvedela výsledok, myslím, že ho mohol radšej pozerať so mnou, aspoň by sa zabavil...
"Vode bola daná čarovná moc byť miazgou života na Zemi", tieto múdre slová pripisujú autorstvo velikánovi Leonardovi da Vinci. Dve dvojky v marcovom dátume sú venované oslave práve tejto tekutiny. Ide o Svetový deň vody. Je pravdou, že si často neuvedomujeme ako je náš život úzko spojený s "obyčajnou" vodou. Okolo nás je jej obrovské množstvo, ale napriek tomu vieme o nej len veľmi málo. Rovnica voda=život vystihuje jej obrovský význam. Už ľudský zárodok sa stretne s plodovou vodou, naše telo tvorí cca 70% voda, život ako taký vyšiel z mora... Pokúsim sa pozrieť na vodu trochu inak ako sme zvyknutí.
nehanbím sa vykričať do celého sveta! Vedela som, že si pevnou súčasťou môjho života, ale netušila som, že ide až o taký hlboký vzťah. Až keď si ma opustil, hoci nakrátko, uvedomila som si naplno moju závislosť. Bez teba som sa cítila ako stroskotanec na šírom mori. Ako Robinson, ktorý nemá ani len toho Piatka.
Predpokladám, že ide o veľmi skromného človeka. To ma ako prvé napadlo, keď som v knižnici otáčala v ruke knihu, hľadajúc jej autora. Nenašla som. Začala som v nej zvedavo listovať, očakávala som túto informáciu na prvej stránke. Nič. Obracala som knihu dookola, šomrajúc si, že som vari slepá. Nič. Prišla som domov a pustila som sa znovu do hľadania. S takým niečím som sa ešte nestretla. Nikde. Veď každá kniha láka čitateľa názvom a menom autora. Evidentne si autor na svoju slávu nepotrpí. Pozerám zadnú stranu. Dozvedám sa, kto spracoval, kto navrhol obálku, jazykovú úpravu, edíciu... autor nikde. Poviem vám, že okrem zvedavosti ma už chytali nervy. Čo to má znamenať? Nejaký zmätok, keď zabudli na autora?
Minulý týždeň som kúpila kuracie krky. Chystala som sa uvariť kurací vývar, tak som po nich siahla, v domnienke, že vývar bude chutnejší. Už dávnejšie som ich nevložila do košíka, akosi som vždy na ne pozabudla. Domnienka sa však premenila na hnev, keď som v nedeľu ráno strhla fóliu z tácky, na ktorej boli uložené. Hoci dátum spotreby ukazoval dátum utorka, smrdeli poriadne už v nedeľu ráno. Kúpila som ich v piatok. Nadávajúc som tácku hodila do mikroténového sáčku a vyhodila do kontejneru.
Alebo: U lekára má prednosť zdravý pred chorým? Bola som po dlhšej dobe u odborného lekára. Nechcelo sa mi, no musela som. Dobre si pamätám, keď som onú ambulanciu navštevovala v minulosti častejšie a presedela v čakárni celé hodiny. Ani fakt, že som bola objednaná, nič v danej situácii neznamenal. Keby sa meškalo polhodinu, aj to som schopná akceptovať. Pri dlhšom meškaní sa však pýtam vždy a dookola načo sa teda objednáva?
Obliekam jeden z muzeálnych kúskov môjho šatníka. Mám ich niekoľko a mám dojem, že sa ich zničenia nedočkám, skôr naopak. Raz oni stratia svoju nositeľku, cha.
Myslím, že snáď väčšina z nás postrehla už nejakú informáciu o deaflympiáde, ktorá by sa mala vo februári konať v Tatrách. Ide o olympiádu pre sluchovo postihnutých športovcov. Dátum zahájenia podujatia sa blíži, dátum ich príprav je však stále v nedohľadne.
Pod oknami práve zaparkovalo Espero. Bordové... Neparkuje tu bežne, asi k niekomu prišla návšteva. Po dlhšej dobe, znovu pri pohľade na tento typ a farbu auta, cítim srdce v hrdle a pred očami sa mi ako film spúšťa jeden z najhorších zážitkov, aké so sebou neustále vláčim. Dvadsiatytretí apríl roku 2006. Som presvedčená, že tento dátum zostane v mojej pamäti navždy. Navždy budem mať pred očami obraz, ktorý sa mi naskytol pri pohľade z okna. Navždy si budem pamätať pocit, ktorý ma zovrel vo svojom náručí. Strach, nemohúcnosť, hrôza... Na parkovisku pod našimi oknami horelo.
Mám návštevu. Nemám ju rada. Neteší ma. Prichádza bez pozvania. Je to vtierka. Takto ma zvykne prekvapiť aspoň raz do roka. Aj keď sa snažím vyhodiť ju dvermi, vráti sa oknom. Usalaší sa v mojich mandliach a niekoľko dní mi poriadne znepríjemní život. Tetka Angína.
Zaujala ma reportáž v televízii Markíza. Povedala som si, že to je super vec. Keby som o tom bola informovaná pred niekoľkými mesiacmi, pred operáciou chrbtice, podstúpila by som ju. Preto som sa rozhodla napísať pár viet na túto tému, lebo nie všetci sme informovaní...
Ach, zase tie prázdniny... určite si vzdychne nejeden rodič, keď dieťa žiari radosťou, no jemu naskakuje vráska na čele. Dobre si pamätám na časy, keď sa týkali aj mňa. Tiež sme celá rodina špekulovali, ako počas nich "zaobstarať" dcéru. Nie vždy sa dalo vziať dovolenku a tých prázdnin bolo celkom dosť. Teraz mám pocit, že ich je ešte viac...
Viem, že mi je hanba, ale priznávam sa, že v tento nový rok som bola až dnes prvý raz mrknúť svet za vrátami paneláku. Nejako sa mi nežiadalo nadýchnuť sa nového roku aj mimo bytu. Benymu robieval spoločnosť manžel. Dnes som však musela rešpektovať jeho potreby a tak sme vyrazili spoločne. Pobudli sme vyše hodiny a mne to celkom stačilo. Nakoľko sme sa pohybovali prevažne po sídliskových trasách a tých, čo s ním susedia, získala som dokonalý posviatočný obraz. Fuj...
Dnes sa Turiec kúpe v slnečných lúčoch. Na vychádzku s Benym som sa doslova tešila. Vyrazili sme v objatí slniečka a obaja sme si užívali krásne počasie. Beny sa už so snehom skamarátil a rád v ňom vystrája, často sa vraciame domov ako snehuliaci. Dnes si Beny užíval sneh viac ako inokedy. Zdalo sa mi, že pozoruje jeho nádherný ligot, snehová pokrývka vyzerá dnes totiž, akoby bola posypaná ligotavým prachom. Beny sa správal, akoby chcel tie ligotavé zrniečka chytiť a tak vrážal hlavou do sypkého snehu a "ňuchtal" v ňom, kým nebol celý biely.
či si ich chybu všimneme alebo nie. Sú si istí, že viac bude tých, čo si ju nevšimnú a tak sa im oplatí riskovať. Viem, sú to ostré slová, no prax ma často presviedča, že asi to tak nejako bude. Už som sa na podobnú tému raz rozpísala. V mojom hrnci to však zase vrie, tak ho musím otvoriť, aby mi to nevykypelo...
Pamätáte sa ešte na časy, keď ste drali nohavice či sukničky v laviciach základky? Pamätáte sa ešte na dátum Mikuláša, čo ste v triede stvárali, len aby sa neskúšalo? Tiež ste zdobili tabuľu a vypisovali na ňu kadejaké veršované prosby adresované vyučujúcim, za účelom obmäkčenia, aby v daný deň nerobili z katedry strašidlo? Dokonca ste vyskladali pani učiteľke balíček, len aby ste ju obmäkčili?
