Slniečko akosi moc páli, zmením lavičku. Sadnem si na takú, ktorá mi vďaka korune košatého stromu poskytne osviežujúci chládok. Je mi príjemne. Pohľad dvíham k oblohe a pozorujem pohyb obláčikov. Žeby práve oni mali byť predzvesťou naplnenia sa zajtrajšej predpovede počasia? Nevyzerajú hrozivo. Pohybujú sa ako v spomalenom filme , menia svoj tvar. Jeden obláčik mi pripomína pudlíka, iný zamračenú tvár. Spomenula som si, že ako dieťa som oči často dvíhala k oblohe a hľadala som v oblakoch rôzne podoby. V zamyslení ma vyrušilo nepríjemné kvílenie záchranky. Snáď pomôže tomu, kto jej pomoc potrebuje. Nemám rada jej zvuk, ale snažím sa zabudnúť naň. Nechcem si nechať narušiť moju pohodu za žiadnu cenu. Hľadím na upravené záhony kvetov, obdivujem ich veselú farebnosť. Páči sa mi na ježka ostrihaný zelený trávnik. Sú dve hodiny, čas, kedy na desať minút spustia dve fontány nainštalované v rybníku. Pri altánku, neďaleko ktorého sedím, je obrovská skala, ktorá sa tiež mení na vodopád. Skala pod tryskajúcimi potokmi vody akoby ožila. Obieham ju dookola, nech si vychutnám ten pohľad z každej strany. Prešlo desať minút a fontány stíchli. Škoda. Bol to krásny pohľad, nedokázala som sa ho nabažiť za tých pár minút. Spustia ich znovu o hodinu. Vraciam sa na lavičku a znovu sa kochám pohľadom na rybník, znovu obdivujem labute- už sú tam dve. Vydávajú akési hrdelné zvuky, asi sa spolu zhovárajú. Ktovie o čom? Ktovie o čom sa zhovárajú dvaja zaľúbení na lavičke oproti mne, ktovie, čo sa deje tam, kde smerovala tá kvíliaca záchranka... Ktovie. Niekto by povedal, že je taký obyčajný piatok. Ja však hovorím "je čarovný piatok". Pokojný, povznášajúci, popretkávaný príjemnou atmosférou kúpeľného miesta, nasiaknutý jeho energiou a prešpikovaný jeho fascinujúcou krásou. Vychutnávam si príjemný pocit vnútorného kľudu a snažím sa krásne scenérie fixovať vo svojej hlave. Samozrejme, že aj fotím, musím si predsa priniesť domov aspoň kúsok tej krásy. "Sú chvíle, keď slová sú zbytočné a mlčanie je veľkolepé" neviem si spomenúť kto je autorom tohto výroku, ale práve tieto slová vystihujú môj pocit . Tiež sa mi chce "goetheovsky" zakričať: "Postoj chvíľa, si krásna!" Asi toto prostredie budí vo mne také euforické myšlienky.
Bol to krásny deň. Budem sa snažiť vracať do jeho atmosféry kedykoľvek to bude možné, budem sa snažiť uväzniť ju v mojom vnútri a relaxovať v nej. Už som doma, no stále vidím hladinu rybníka a v nej utopené obrazy stromov, utopené slnko či rozprestrené krídla labutí. Stále počujem trepot ich krídel. Je fajn, že také miesta sú na zemi. Je fajn, že sa tam môžem vracať. Je fajn, že tam mám s kým ísť. Je fajn, že aspoň raz za rok, zväčša v lete, sadneme s manželom do auta a vezieme sa do môjho malého raja...
