Od prekročenia prahu prvej triedy som si zamilovala písmenká. Písané, čítané, maľované, recitované, akékoľvek. Od prvých hodín gramatiky som výklad pozorne počúvala a snažila sa naučené pravidlá dodržiavať. Hrávala som sa tak, že som si popísala akože diktáty, naschvál s množstvom chýb a tie som potom nadšene s červenou "večkou" ako súdružka učiteľka ( vysvtelenie pre mladších - tak sme vtedy oslovovali učiteľov, cha) opravovala, kým som nevyrobila okúzľujúce červené more. S chuťou som potom picla guľu a hodila dôležitý podpis. Gramatika, to bolo čosi pre mňa, matematika - och, tak tú som ledva pretrpela, nevenovala som jej naviac ani sekundu z môjho drahocenného času.
Lásku k písmenkám som automaticky očakávala aj od mojej dcéry. Stalo sa. Akurát, že sa to neprejavilo hneď. Dcérka v prvých ročníkoch dokázala napísať také nádherné hrúbky, že mne sa z nich "pretáčali panenky". Zaujímavé bolo, že diktáty napísala vždy na jedničku, z predmetu slovenského jazyka to isté a pritom, keď som vzala do rúk zošity z iných predmetov, tak som mala čo robiť ,aby ma netrafilo. Ona totiž zastávala zaujímavé presvedčenie, že správne gramaticky stačí písať na slovenskom jazyku, inde môže písať ako chce. Keď som viackrát v jej zošitoch zhliadla slovo "robyť", tak jedného dňa pretiekol pohár mojej trpezlivosti a vybuchla som :" Dievčatko moje, ja sa už postarám, aby si si navždy zapamätala, s akým "i" sa píše slovo robiť. Zober si papier a napíš mi ho 100x za trest, verím, že to bude stačiť, aby si sa nikdy viac nezmýlila". Dosť ma prekvapilo, že dcéra sa bez reptania posadila za stôl, z prvého zošita vydrapila šmahom ruky voľnú stránku a začala písať. Ja, pyšná na okamžitý účinok svojho výchovného koncertu, som si šla po svojom, namierila som svoje kroky do kuchynského kráľovstva, aby som čosi ukuchtila.
Sotva som vybrala hrniec, nakrájala cibuľu, už to moje dieťa stálo na prahu kuchyne a slávnostne mi odovzdávalo papier s trestom. Bola som veľmi prekvapená, že je už hotová. Vzala som papier a padla mi sánka. Moje prefíkané decko napísalo inkriminované slovíčko "robiť" (dokonca správne) asi tak na päť riadkov a potom do počtu sto popísalo opakovacie znamienka. Moja prvotná zlosť sa začala zmiešavať s nezadržateľným výbuchom smiechu a tak som akýmsi chrapľavým hrdelným hlasom akurát zo seba dostala: "Čo má toto znamenať?".... a dosť. Začala som sa rehotať, dcéra tiež a v sekunde bolo po výchovnej lekcii.
Aj keď trest odflákla, môžem odprisahať, že nikdy viac ypsilon v slove robiť nepoužila. Ten jej "trest" mám už takmer dvadsať rokov odložený, a kedykoľvek sa mi pri spomienkovej nálade chce hrabať v minulosti, vezmem ho do rúk a okamžite sa začnem usmievať.
Čas bežal a z dcéry sa naozaj stal gramatický génius, cha. Teraz sa minulosť obracia proti mne. Pomsta je sladká a najviac chutí studená! Koľkokrát ma opraví...nehovorí sa doporučujem, ale odporúčam, nehovorí sa jedná sa, ale ide o to, nehovorí sa..... Uff, často mi dá zabrať! Snažím sa jej výhrady voči mojej slovenčine akceptovať. Snažím sa hovoriť aj písať správne, hoci aj mne sa kadečo zadarí. Napriek tomu , na moje veľké šťastie, tresty nedostávam. A keby aj, vrátim jej to!
