Medzitým som sa venovala dcérke v jej izbičke, keď tu zrazu sa z kuchyne ozvalo príšerné syčanie. Letela som tam so smrťou v očiach ako splašený kôň. Obrázok, ktorý sa mi naskytol, vidím aj po toľkých rokoch tak živo, akoby sa to stalo včera. Papiňákový "cuplík" na pokrievke (majitelia tohto typu hrnca vedia o čom je reč) sa točil ako superrýchly kolotoč a zo svojho otvoru chrlil potencionálny obed v akejsi penovo-tekutej konzistencii nevábnej farby. Oná záhadná tekutina tapetovala moju kuchyňu takou rýchlosťou, že ja som nestíhala registrovať ani vzory, ktoré vtláčala do stien, na linku, pracovnú dosku, jednoducho všade. Paneláková kuchynka je malinká, takže ten iniciatívny roztancovaný cuplík svojou rozstrekovacou silou zasiahol celý jej rozmer. Dostal sa aj na poličku s keramikou. Ja som bezradne stála na prahu kuchyne a takmer bez dychu som sledovala túto katastrofu. Medzitým docupitala ku mne aj zvedavá dcérka, dožadujúca sa mojej pozornosti. Nejako sa mi ju podarilo presvedčiť, nech ide do izbičky k plačúcej bábike a ja som v pote tváre špekulovala ako sa dostať k hrncu, ktorého aktivita tapetovania naberala neustále na intenzite a syčal ako nadržaný gunár. Samozrejme, že jeho sprcha bola vriaca, takže pristúpiť ku sporáku znamenalo isté popáleniny. Vtom mi zrak padol na koberček v chodbe. Vzala som si ho ako štít a odhodlaná zachrániť čo sa ešte dá (už sa vlastne nedalo nič, no optimizmus mladosti mi nedovolil si to pripustiť) som sa blížila k pekelnému hrncu. Pľasla som naň koberec. Podarilo sa mi zastaviť prísun plynu do horáku. Vydýchla som si. Samozrejme, že hrniec hneď nestíchol, vystrájal ešte pár minút, no už pod kapucňou koberčeka. Až vtedy som si uvedomila, čo sa stalo. Suchý hrach pri varení pení, ja som dala priveľa vody a tak sa stalo.....Jednoducho vypenil, cha.
Začala som odstraňovať následky hrachovej havárie. Ono to moc nešlo. Utierať sa dali umývateľné plochy, no zo steny som to nedostala. Aj po generálke kuchyňa vyzerala ako chlievik.
Manžela som už vo dverách vítala so slzami v očiach. Vedomá si toho, že jedine on má v moci zmeniť kuchyňu zase na môj čistý milovaný raj, upierala som na neho bezradné, zaslzené o pomoc prosiace oči. Ja som totiž naozaj fanynka kuchyne, rada varím a rada sa pohybujem medzi mojimi fľaštičkami, koreničkami, rada čarujem s vareškou.... Zajakávajúc sa plačom som vysvetľovala, čo sa stalo. Manželove kútiky úst sa nebezpečne začali dvíhať nahor, až to nezvládol a pri mojom živom opise, práve pri etude s kobercom, už naplno vybuchol v hurónsky smiech. Vtedy som nerozumela, čo je na tom smiešne. Pre mňa to bola predsa hotová tragédia.
Manžel kuchyňu počas najbližšieho víkendu omaľoval a potom som sa už aj ja dokázala zasmiať nad mojim akčným zoznámením sa s papiňákom. Za trest sa znovu dostal na zadné miesto v poličke kuchynskej linky, nemohla som ho ani vidieť. Keď som však asi dva mesiace od tejto udalosti nemohla ani po pár hodinách dovariť guláš v obyčajnom hrnci, tak som si spomenula na odložený tapetohrniec. Znovu som sa pokúsila uzavrieť s ním priateľstvo. Tentokrát to vyšlo. Odvtedy sme kamaráti na život a na smrť. Je pravdou, že už som starý hliníkový vymenila za nerezový, lesklý ako zrkadlo. Na ten svoj starý však aj po rokoch spomínam takmer s láskou. Už sa naň nehnevám. Odpustila som mu. Veď on za to nemohol, bola to chyba neskúsenej gazdinky.
Aspoň mám na čo spomínať ... Bio hrachovú tapetu nemá v kuchyni hocikto, no nie?
