Tí, čo ma z blogu poznajú vedia, že som dvojročnou majiteľkou morského prasiatka (Moruško slávi šiesty rok svojho života) a 5 mesačného havka Benyho. Moruška som prijala za nového člena rodiny dobrovoľne, bez nátlaku, z vlastného rozhodnutia. O Benym sa to povedať nedá. Beny sa ku nám dostal ako darček od dcérky. Viem, že dobre myslený, ale musím priznať, že to bol pre mňa šok, z ktorého sa spamätávam dva mesiace. Už je to lepšie, no úvod bol dosť nepríjemný a náročný. Neraz som stres vyplavovala slzami. Priznávam bez mučenia...
Môj byt sa zmenil na zverinec. Moruško, ktorý mal po byte voľný pohyb, mal svoje "stanovisko" v bývalej tzv. detskej izbe. Nakoľko je to taký borec, že potrebu robí len na isté -na to určené miesta- nemala som problém nechať ho prevádzkovať svoju turistiku po celom byte. Celý deň, celú noc. Podľa jeho chuti.
Ale... prišiel Beny. Ich stretnutie bez dozoru ma stále nenecháva na pokoji. Aj keď musím Benyho pochváliť, že už vari pochopil, že Moruško nie je pískacia hračka. Ale čo človek vie, čo môže takému šteňaťu sfleku napadnúť? Došlo ku sťahovaniu. Jedinou možnosťou bolo presťahovať Moruška, klietku, drevený domček do obývačky. Hrozná predstava, ale moja láska k nemu ju akosi obrúsila. Na jeho mieste sa mal udomácniť Beny. No, iste! To si asi povedal v okamžiku, keď som sa o to snažila. "Ja chcem byť v centre diania, nebudem si sám robiť spoločnosť v izbičke, mne sa tiež páči v obývačke". Pelech má síce v izbičke, ale svoje "pakšamenty" má aj v obývačke. Na sedačke má tiež svoje obľúbené miestečko. Mám dve rovnaké deky, takže na "dvojke" je deka pre Benyho, v kúte na "trojke" pre Moruška. Tam zvyknú s nami tráviť večere a jedným okom sledujú telku. My sa s manželom vždy nejako dohodneme, kto "zaľahne" ku komu. Zväčša si vychutnávam Moruška, lebo cez deň omnoho viac z môjho času nadeľujem havkáčovi.
S týmto mojim zverincom je spojené kadečo. Starosti, radosti... a neporiadok. Hlavne s tým posledným bojujem dosť neúspešne. Vyťahovanie obrovského vysávača som už vzdala (možno mi raz Ježiško prinesie jeho mini verziu) a tak zápasím s klasickou zbraňou, s metlou. Niekedy mám pocit, že by bolo jednoduchšie vypočítať, aký čas dňa trávim bez metly v ruke, ako s ňou, cha.
Beny rád ukradne Moruškovi suché pečivo, trávu, seno... a s veľkou radosťou, s nasadeným hrdinským pohľadom, roznáša trofej po celom byte. Ak sa mu do labiek dostane čosi z papiera, do pár minút je papier potrhaný na mini kúsky, ktoré svojim vystrájaním rozmetá kde sa dostane. Občas si na balkone ešte preverí, či sa náhodou od minula nezmenila chuť hliny v črepníkoch... Je to zvedavec, prieskumník, výmyselník a bordelár. Ešte stále sa mu občas zadarí odľahčiť sa, kde príde... Keď ho vyhreším, čo narobil, hodí na mňa ten svoj ukrivdený pohľad a ide si potrucovať do pelechu. No ja dobre viem, že jeho zdanlivo apatický pohľad skrýva skutočnosť, že už znovu kuje plány, čo by...kde by...
Môj deň začína metlovým a mopovým tancom a tak aj končí. Jeho stred je na tom rovnako. Pritom pocit poriadku si môžem vychutnať tak asi pár minút. Dnes sme si s maminkou ráno vymieňali smsky a ja som sa jej práve posťažovala, že už mám chuť zamávať bielou handrou, vyhlásiť kapituláciu a prihlásiť sa na psychoterapiu, aby som to zvládla.
O chvíľu prišla maminkina odpoveď: "Byt má slúžiť nám a nie my bytu". Rozosmiala som sa. Maminka je totiž super poriadkumilovný človiečik a tak mi to vyznelo dosť humorne. Ale pristihla som sa, že sa mi tá veta páči. Mám chuť napísať si ju na stenu ako plagát, ako aktuálne životné heslo. Vždy, keď ma chytí zlosť, smútok a nemohúcnosť pre spomienku, ako to u nás vyzeralo kedysi, tak si tie slová prečítam.
Možno mi pomôžu, a keď mi Beny bude radosťou oblizovať ruky (on by ma najradšej zlízal celú ako kornút zmrzliny, len sa takticky bránim...) a Moruško vrnieť na krku spokojnosťou, tak si poviem, že poriadok ozaj nie je všetko a že byt nám slúži dobre....
Byt má slúžiť nám a nie my bytu, byt má slúžiť nám a nie my bytu.... opakujem si dookola!
