Sadla som si na zem a začala sa pokúšať obuť si topánočky. Našim teda došlo, že vari "kapky" budú topánky. Záhadou stále zostávalo kde, do akých "apkopkov" to chcem ísť. Hádanka bola vyriešená len z polovice a naši vraj zvedavo očakávali moju ďaľšiu reakciu. Obutá v topánočkách som sa dožadovala vyjsť na dvor, opakujúc čarovné slovíčko "ideme apkopky". Na dvore bola aj "šopa" a dielňa. Ja som maminku ťahala do šopy. Tam totiž boli uložené bicykle. Prišli sme tam, ja som sa vraj víťazoslávne postavila k maminkinmu bicyklu a ešte raz som dôrazne svojim špeciálnym esperantom preriekla:"apkopky". Bingo! Pochopili, ja som sa len chcela s maminkou previezť na bicykli, obzerať si veľký svet z novotou voňajúceho detského sedielka. Nechápem však doteraz, prečo mi tak dlho nik nerozumel, veď to je také jasné, veď som chcela len tie moje červené kapky, ktoré mám doteraz odložené, aby sme mohli vyraziť na výlet, vlastným menom "apkopky".
V Bratislave mám o pár rokov staršieho bratranca, ktorý ako chlapec bol často u nás, pretože jeho maminka a moja stará mama boli sestry a tak sa nevštevovali. Keďže bol starší, tak si na moje kúsky dobre pamätá. Nie raz sa ma už ako dospelej opýtal: "A čo tvoje kapky? Chodíš apkopky?"
Tento, pre moju rodinu milý príbeh, som si často pripomínala, keď sme riešili hádanky našej dcéry. Veľmi ma mrzí, že som si nerobila "pamätníček", lebo som zistila, že čas sa podpísal na mojom pamäťovom potenciáli a ja mám tie spomienky tak hlboko, že sa akosi ku nim neviem dostať, hihi.
Spomenula som si akurát, že keď sme raz mali návštevu, podávala som ako dezert zákusok, ktorý som zdobila kopčekom šľahačky. Svoju porciu dostala aj dcérka. Každý si pochutnával, keď malô celô došľahačkovanô sa ozvalo: "Mami, posliň mi koláčik". Všetci sa pozerali na to moje dieťa akosi divno, no priznám sa, že aj ja som zostala v údive, načo jej mám koláčik posliniť. Nechutné, nie? Vysvetlenie prišlo rýchlo, dcérka chcela pridať šľahačku. Je sranda, že dlho sme ju nevedeli od "poslinenia" odučiť. Taktiež dlho mala vo svojom slovníčku predložku "zos", namiesto "z" alebo "zo". Keď chcela niečo spapať ako samotné, bez pridania trebárs prílohy, tak si to pýtala ako s prívlastkom "suché". Vznikali tak zaujímavé spojenia, ako suchá polievočka, suché mäsko, suché zemiaky.
Verím, že sa mi raz podarí roletu zdvihnúť a že si - už len kvôli sebe- na perly jej detského slovníka spomeniem. Darmo, hlava deravá...
