V časoch, keď ešte dcérka zdieľala denno-denne náš byt, voňali u nás halušky minimálne každú druhú sobotu. Stačilo sa opýtať: "Čo varíme v sobotu ?" Odpoveď som si mohla dať aj sama, cha.
Môj manžel nepatrí do tej vzácnej skupiny mužov, ktorí radi varia, ktorí považujú túto činnosť za svoje hobby. Mne to nevadí, ja totiž milujem čarovanie v kuchyni, varím veľmi rada. Vareška je moja doména a veru netúžim po tom, aby som sa s ňou musela v mojom kráľovstve deliť. Manžel však občas zamieri svoje kroky k sporáku a ja mu to moje vareškové žezlo nachvíľu predsa požičiam, aby predviedol v istých gurmánskych kúskoch svoje neprekonateľné prvenstvo. Ide o samé liptovské fajnoty- halušky, zemiakové placky a zemiaková babu. Fakt neviem, ako to dopíšem, pretože mi začína v útrobách vyhrávať rezká kapela. No, pokúsim sa ....
Ono, aby som napísala úplnú pravdu, aj pri tých troch jedlách priložím ruku k dielu aj ja. Moja úloha sa však zužuje na pomocné práce. Dirigentskú paličku tej symfónie má pevne v rukách manžel. Rokmi sme si z varenia halušiek urobili doslova rituál, ktorý má presné pravidlá. Každý ovláda časť partitúry, tóny ladia a po krátkej dobe od ošúpania prvého zemiačka sedíme s drevenými miskami a drevenými lyžičami - v obývačke. Halušky konzumujeme jednoducho tam, pohodlne vyvalení v sedačke. S plným bruchom sa na kuchynskej stoličke sedí nepohodlne, verte mi, hovorí zo mňa mnohoročná skúsenosť.
Myslím, že Vás náš podrobný postup nezaujíma... Alebo žeby predsa? Aspoň niekoho? Budem teda stručná, nech vyhoviem obom stranám. Takže, ja začnem čistiť zemiačky (mimochodom úroda z našej záhrady, o ktorú sa zodpovedne stará môj mičurinec), počítam vždy na osobu dva väčšie kúsky (toto ma naučil manžel). Naložím do mixéra a tu nastupuje "on" (môjho srdca šampión) , mixuje, pridá múku, soľ a vypracuje krásne cestíčko. Vajíčko nedávame. Na panvičke už dráždivo rozvoniava opečená slaninka. Aj teraz ju cítim, cha. V tomto momente som sa už postarala aj o hrniec osolenej bublajúcej vody, pri ktorom už netrpezlivo čaká "haluškár". Nastupuje znovu hlava rodiny a operácia "haluška" začína. Ja pridávam na haluškár cesto, manžel sústredene hádže halušky. Ja umývam ulepené riady z cesta, on stráži variace sa halušky. Keď vylezú na povrch, naleje na ne pohár studenej vody a počká, kým sa znovu v nej neutopia a neklesnú na dno. Ja medzitým pripravím sitko a netrpezlivo pregĺgajúc čakám, kedy sa halušky v ňom ocitnú. Sem tam mu hodím na líčko božtek. Scedím a vrátim ich do hrnca, nad ktorým už stojí manžel s panvičkou opraženej slaninky. Tú tekutú časť do nich vleje, oni sa krásne obalia a začnú sa ligotať. Iba na chvíľu, lebo v zápätí ich obali iná vrstva, biela ako sneh - tá bryndzová, finále sa blíži.
Ja už držím v ruke drevené misky a čakám na naloženie porcií, ktoré vyzdobím opraženou slaninkou a pažitkou, svoju porciu extra kôprom. A už sa beží do obývačky, kde nás už čaká hrnček zákysanky, teda nie jeden, každý má svoj. Halušky konzumujeme zásadne pohodlne usadení v sedačke, s plným bruchom sa za kuchynským stolom zle sedí, cha- overené niekoľkoročnými skúsenosťami. Drevená lyžica načrie do rozváňajúcej porcie a nesie prvú dávku k ústam. Nebo v puse začína, Liptov ožil v Turci a my slastne hodnotíme naše dielo. Kuchyňa vďaka symbióze krokov pri príprave je čistá, riad sa nikde nekopí, cesto nikde neobschýna. Po spapkaní si vymeníme vždy pusy a poťapkáme plné brušká. Často zmeníme polohu sediaceho jedáka za tú vodorovnú...
Dcérka je už dávno z domu preč, no keď príde, musia byť na stole halušky. Prizná, že občas ju chuť prinúti dať si halušky kdesi "mimo", ale že vždy skončí v spomienke na tie naše-domáce, ktoré vraj nemajú chybu a žiadne vraj na ne nemajú. My sa s manželom vždy na seba pyšne pozrieme, usmejeme sa vedomí si toho, že nás to veľmi teší.
Urobila som Vám chuť? Ak nie, tak stačí , že som urobila sebe. Ešte stále mám síce v pamäti chuťových pohárikov koncert tých z tejto soboty, ale už teraz sa teším, kedy si znovu s mojim drahým zahráme haluškový koncert.
