Spomínam si rada na jednu mini príhodičku z čias, keď dcérka nemala vari ani tri rôčky.
Chodili sme spolu na nákupy do jednej veľkej samoobsluhy . Niekedy som nechala dcérku v buginke priparkovanú pri stanovisku nákupných košíkov, inokedy sme predajňový maratón zvládali spolu. Vtedy, v jedno letné poobedie som potrebovala kúpiť len pár drobností a tak som do uličiek predajne vbehla sama. O chvíľu som však počula dcérkin hlas ako o dušu vykrikuje:"pincezná, pincezná, pincezná, mami pincezná!" Pochopila som , že v jej slovníku to slovíčko znamená princezná, len mi nešlo do hlavy, prečo si práve v samoške spomenula na túto jej obľúbenú rozprávkovú bytosť. Keďže jej krik sa ozýval predajňou naďalej, nechala som nákup nákupom a vybehla som k nej, aby som zistila príčinu jej kriku. Na moju otázočku, že kde je princezná začala rozhadzovať rúčkami a upriamila moju pozornosť k ľuďom stojacim v rade pri pokladni. K pokladni sa práve blížila mníška vo svojom klasickom odeve. Pochopila som ! To dieťa zbadalo ženu v dlhej róbe, s pokrývkou hlavy pripomínajúcou tiež princezničkovské ozdoby a tak celé bez seba, plné radosti, takto jačalo na celý obchod. Mladá mníška zaskočená nečakanou pozornosťou malej slečny jej s úsmevom zakývala a s nákupom v ruke opustila obchod. Ľudia, stojaci v rade, dovtedy vážni a sústredení na každý krok, ktorý ich posúval bližšie k pokladni sa zrazu začali usmievať.
Aj po toľkých rokoch sa často v srdci pousmejem nad týmto milým objavom mojej malej Martinky.
