Vrátim sa do deväťdesiatych rokov, k obdobiu voňajúcemu Vianocami. Vtedy bolo ešte vzácnosťou mať doma počítač. Mne to čudo nevravelo vôbec nič, pre manžela bol počítač už bežnou súčasťou pracovného procesu a dcérka využívala každú možnosť, kedykoľvek - kdekoľvek potancovať si prštekmi po klávesnici.
Manžel jej niekoľko rokov robil radosť tým, že pred vianočnými sviatkami zapožičal počítač z práce a odovzdal jej ho do užívania. Aspoň tých pár dní sa ho mohla nabažiť. O internete sme vtedy ešte ani nechyrovali. Budem úprimná, ja som z tých každoročných predvianočných inštalácií veľkej počitačovej debny veľkú radosť nemala. Nepáčila sa mi a oberala ma o spoločnosť tých mojich dvoch členov rodiny, pretože sa vedeli posadiť za jeho obrazovku a hrať celé hodiny kadejaké hry. So slušnou dávkou tolerancie som to však vždy zvládla.
Prišli znovu Vianoce. Znovu ten istý rituál. Manžel však dotrepal domov ešte väčšie monštrum ako po iné roky. "Väčší si už nemohol?" spýtala som sa, keď ho na kolegovom aute priviezol domov. Dcérke samozrejme veľkosť nevadila, hneď skonštatovala, že je to iná "káva" ako tie z minulých rokov a hneď si začala vychutnávať niekoľkodňovú výpožičku.
Nastal Štedrý deň, čas štedrej večere. Prišla aj čarovná chvíľa rozbaľovania darčekov. Tá vždy prebieha v dcérkinej réžii. Darčekov bolo celkom dosť, radosť bola veľká. Ja som mala pripravený "zlatý klinec večera", kúpila som prvý, rodinný mobil, samozrejme z druhej ruky. Myslela som, že rodina padne do kolien. Do kolien nik nepadol, len dcérka sa hneď začala zaujímať ako si ten jeden mobil budeme požičiavať.
Miesto pod stromčekom už bolo prázdne, každý z nás si radostne prezeral svoju kôpku vianočnej nádielky. Chcela som začať odkladať, keď tu manžel s kľudom Angličana preriekol: "Dievčatá, pozývam vás do izbičky, niečo tam pre vás mám". Ostali sme obe prekvapené, veď me tam boli pred chvíľkou a nič "podozrivé" sme si nevšimli. Poslušne sme vstali a s vypleštenými očami, vzájomne si odovzdávajúc grimasy prekvapenia poza manželov chrbát, sme ho poslušne nasledovali . Vstúpili sme do izbičky. Manžel pristúpil k počítaču, ťukol na klávesnicu a na nej sa rozsvietili veľké písmenká, ktoré sme obe zborovo čítali. Presný text si, žiaľ , nepamätám. Prihováral sa ním samotný pán Duran (typ) , v tom zmysle, že je rád, že nám patrí, že sľubuje, že bude dobre slúžiť , že si ho máme užívať k vlastnej spokojnosti. Pri posledných slovách sa hrdý ocino veľavravne usmial na dcérku. Kúsok sa mu podaril. Darček sme mali celé dni na očiach a pritom prekvapko vyšlo !
Pre mňa nastala sekunda ťaživého ticha, ostala som v nemom úžase. Dcérka však v okamihu dostala záchvat radosti. Chvíľami som myslela, že použijem studenú sprchu, cha. Skákala, jačala, smiala sa, objímala manžela, bozkami mu zalepila líca a kričala, vrieskala, skákala a tak dookola. Tá nespútaná radosť sa opísať slovami ani nedá. Susedia si museli myslieť, že nám totálne šibe. Sviatočný večer a u nás kriku ako na peróne.
V tom okamžiku môj zlatý klinec večera, môj "eriksoník" upadol do zabudnutia a my sme takmer celý zvyšok večera strávili v dcérinej izbičke. Ona (ani ja, každá z iného dôvodu) nevedela spracovať skutočnosť, že ten "suprový" počítač, o ktorom si myslela, že je iba zapožičaný, a po ktorom tak túžila, je už náš....
Priznávam, nemala som veľkú radosť z tohto prekvapania. Nepáčila sa mi ani suma, o ktorej som tušila, že musela zmiznúť z nášho účtu, netešilo ma ani to, že tá mašina sa stane hltačom času . Keď som však pozorovala dcérku, blázniacu radosťou a vyskakujúcu takmer z vlastnej kože, tak som to nejako predýchala aj ja.
Odvtedy sa už u nás vystriedalo niekoľko počítačov. Každý nový, výkonnejší vždy urobil radosť. Ale takú, akú urobil náš prvorodený starý Duran, sme si už nikdy nezopakovali.
Neverila som, že raz "prepadnem" počítaču aj ja. Neverila som, že raz aspoň trochu porozumiem útrobám tej pekelnej vecičky. Nesnívalo sa mi, že raz bude pre mňa veľkým kamarátom a často jediným spoločníkom. Netušila som, že v čase internetu bude zdrojom cenných informácií, zábavy ale aj spojením so svetom, že mi prinesie mnoho písmenkových priateľstiev. V živote by mi nenapadlo, že raz bude zo mňa blogerka.
A všetko sa to začalo vianočným prekvapením, našim Duranom...
