Dcérka bola malinká, tešili sme sa z jej narodenia vari len piaty mesiac. Mala práve obdobie, kedy sme ju večer do postieľky ukladali za nesúhlasných plačlivých tónov a zaspávala v ich dozvukoch dosť dlho. Takže, keď to naše čudo stíchlo a začalo odfukovať s cumlíkom v puse, mohli sme s manželom sadnúť k telke a vychutnať si oddychové chvíle pri večernom filme. Musím podotknúť, že ide o dobu takmer ľadovú, cha....veď dcéra má za sebou už oslavu päťadvadsiatych narodenín. Vtedy bol trh na detské vecičky veľmi skúpy. Pekné cumlíky som obzerala len v zahraničných časopisoch, veru vedela by som si vybrať. Nakoniec sa mi predsa podarilo kúpiť novinku - taký krásny, cumlíkový kvietok, so žltými lupeňmi, ktoré boli o gumovú časť upevnené malým plochým štuplíkom ( po slovensky zátkou). Bol biely, doteraz ho mám pred očami. Aj takáto vecička mi robila radosť. Bola zlatá, keď sa jej ten cumlíkový kvietok pri saní pohyboval na pusinke. Môj kvietok cumlíkoval kvietok. Práve tento cumlík mala v pusinke aj v spomínaný večer.
Sedeli sme pri telke, keď tu zrazu mňa z kresla priam vystrelilo a rýchlym krokom som kráčala do spálne. Pocítila som akési divné nutkanie ísť sa na malú pozrieť. Manžel sa na mňa len nechápavo pozrel, takto som zvykla vyštartovať, ak som začula plač. U nás však bolo ticho.
Už na prahu spálne som zachytila akýsi divný chrapľavý zvuk. Vydesená som pristúpila k postieľke, lebo som tušila, že ide odtiaľ. Stihla som rozsvieiť svetlo. Dcérka chrčala a rozhadzovala rúčkami, kopala nožičkami. Automaticky som ju zobrala na ruky, nepremýšľajúc čo sa stalo, čo tým môžem spôsobiť. Všetko mi došlo, až som sa dostala z prvotného šoku, aby som mohla následne upadnúť do "postšoku". Zdalo sa mi prirodzené, tľapkať ju po chrbátiku. Čas na premýšľanie som nemala, strach a vydesenie ma nútili konať automaticky. Rozkašľala sa. Začala srdcervúco plakať. Zrazu som cítila, že čosi padlo na zem. To už v spálni bol aj manžel a zo zeme dvíhal oný cuplík z cumľa.
Dcérka sa asi prebrala, pravdepodobne sa začala hrať s cumlíkom, nejakým činom sa jej rozobral a ona si do pusky vložila ten štoplík, ktorý jej samozrejme zabehol. Ja som mohla mojim ťapkaním na chrbátik vec ešte zdramatizovať, no na naše veľké šťastie sa tak nestalo.
Až keď dcérka znovu zaspinkala a na tvári sa jej rozhostil ten najkrajší bábätkovský nevinný výraz, až vtedy mi všetko došlo. Uvedomila som si, že keby som z tej obývačky nevybehla, tak sa dcérka zadusí. Veď ona nemohla ani plakať, aby nás plačom upozornila, že sa niečo deje. Boli by sme spokojne dopozerali film a obraz, ktorý by sa nám s najväčšou pravdepodonosťou pri príchode do spálne naskytol, by navždy tragicky poznačil naše životy.
A tak sa aj po rokoch často pýtam ... "Kto? Čo? Kto ma vyburcoval, aby som ju išla znenazdajky pozrieť? Komu tak vďačím za jej zachránený život?". Neviem, neprišla som na to. Verím však, že naša hlboká vďaka adresáta našla. Neskôr som počula, čítala o mnohých , tomuto zážitku podobných vnuknutiach, ktoré keby neprišli, stalo by sa niečo zlé. Som presvedčená, že niečo medzi zemou a nebom existuje.
Ak niekto niečo podobné zažil, iste mi dá za pravdu...
