Vyše dvoch týždňov strávila s partiou v divokej prírode ostrovov, s batohom na pleci, spávala pod holým nebom v objatí nehostinnej, nespútanej prírody, brodila rieky, zohrievala telo v geotermálnych vodách Islandu, zväčša odstrihnutá od civilizácie...
Hoci, už dávno vyrástla z detských topánok, napriek tomu je v mojich očiach a v mojom srdci malým dievčatkom, o ktoré sa vždy strachujem. Uvedomujem si, že mám viac strachových buniek ako ostatné "normálne" mamy, ale čo už... Iste dokážem mojim povestným robením si starostí liezť aj na nervy. Priznám sa, že to aj chápem, ale...
Tiež som bola niekedy nespokojná, že sa rodičia o mňa boja, hlavne maminka. Často som argumentovala tým, že čo sa bojí, veď som už "veľká", viem sa predsa o seba postarať. Jej obavy som považovala za viac ako zbytočné.
ALe...prešli roky a mamou som sa stala ja. Opakujem do bodky strachový scenár mojej maminky a konečne som ju pochopila. Uvedomila som si, že byť mamou je doživotná diagnóza a je úplne jedno, či má dieťa dva mesiace, 5, 10 či 25 rokov. Snažím sa nezazlievať dcére, že ani ona nerozumie môjmu robeniu si starostí o ňu, lebo viem, že koleso dejín sa raz otočí a aj ona to pochopí. Veď nie nadarmo sa vraví, radšej raz zažiť ako 100x počuť... (alebo tak nejako...?) Uvedomujem si, že sme dcére dali korene, no zároveň aj krídla. Ona ich rozprestrela ako sokol a už pri prvom lete si vychutnávala slobodu a rýchlosť letu. Rada by som bola sokoliarom, ktorému by na zavolanie kedykoľvek sadla na ruku... To je však len zbožné prianie, život je o niečom inom. Teším sa z jej úspechov, teším sa, že jej sny sa stávajú skutočnosťou, teším sa z jej radostí, plačem , keď smúti .Trpím, ak je chorá, túžim byť pri nej a podať jej šálku medového čaju. Tajne stojím pri nej ako anjel strážny, dúfajúc, že aj moja myšlienka na ňu ju dostatočne v živote ochráni. Mamy mi rozumejú, mladí sa pousmejú.
Som šťastná, že mi bolo dopriate byť mamou, som šťastná, že mi bolo dopriate byť mamou práve jej.
Veľmi, veľmi ju ľúbim(e) a v myšlienkach ju prosím, aby "trpela" moje strachy aj naďalej, nemôžem jej totiž sľúbiť, že sa polepším...
