Jedného utorkového podvečera sa u mojich pôvodných majiteľov zjavila "paničkina" dcéra s priateľom Majkom. Po chvíľke ich návštevy som zistil, že mi balia veci. Vôbec som netušil prečo, dokonca ani keď ma vzali do akejsi chodiacej plechovej krabice, ktorá nechutne vrčala a natriasala mnou tak, až som sa povracal, som stále netušil čo sa deje. Bolo neskoro večer, keď tá odporná kovová klietka zastala a mňa vybrali konečne von. Hej, von... ale nevrátili ma k mojej maminke a bratom, vyvliekli ma do akéhosi bytu, kde som nič a nikoho nepoznal. Akási pani (teraz už viem kto to je...cha) ma vzala na ruky a snažila sa ma, trasúceho sa ako osiku, nejako ukľudniť. Och, moji milí ! Tých ľudí, ktorých som nepoznal, tých nových pachov... šiel som sa zblázniť. A aby toho nebolo málo, po obývačke sa im tmolilo akési čudo, chlpaté, živé, ale vôbec sa to nepodobalo na mojich bratov. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť, žeby Marťan?
Neskôr mi vysvetľovali, že je to akési morča, vraj Moruško. No, dobre, akceptujem, ale ako budem s ním nažívať, to netuším. Všimol som si, že hra so mnou sa mu nepáči, moji noví" páničkovia" ho stále chránia a ja stále počúvam: "Fuj, Beny, fuj, to je Moruško, nechaj... Ak je Moruško "fuj", tak nechápem, prečo ho tak chránia. Ale nič, vidím a každým dňom sa presviedčam, že dvojnohým tvorom ešte celkom nerozumiem.
Som šteňa a cikám často a celkom dosť. Raz ma za cikanie pochvália a raz mi povedia fuj. A čo ja viem, prečo tomu tak je? Veď mne sa rovnako dobre ciká na koberci, na dlážke ale aj na novinách, ktoré mi stále dávajú do pozornosti. Keby to aspoň bola čerstvá tlač, ale stále pod mňa pchajú staré čísla.
Dobre, uznávam, že už keď som prišiel k nim, že ma svrbeli uši. Čosi som zachytil, že vraj mi aj páchnu. Toľká trúfalosť... Ale uznal som, svrbeli ma hrozne. Jazdil som s nimi po koberci ako Intercity. A tak ma znova naložili do tej kovovej bedne na kolesách a chvíľu ma kdesi viezli. Až neskôr som pochopil, že sme asi u lekára. Zvládol som, hoci som dostal aj štipľavú injekciu. Pani doktorka ma pochválila. Pániček mi dva týždne robil výplachy uší a kvapkal mi do nich. Vraj som mal akési roztoče. Kvapkanie ma nebolelo a tak som držal, nech si kvapká, chcel som urobiť radosť, aby si uvedomili aký som dobrý. To, že mi opakujú "dobrý Beny", mi robí moc fajn a tak sa snažím, aby som to počúval čo najčatejšie...
Moja "panička" podchvíľou číta akési knihy a potom na mne kadečo testuje. Niečo je aj zábavné, lebo keď poslúchnem dostanem kadejaké fajnoty. Viete, poviem vám úprimne, krmiť sa stále tými hnedými granulami... psí život! cha. Veľmi mi chutí varené kuracie mäsko a syr! Mňam! Mňam! A občas mi dajú tyčinku, uff, to je paráda, keď mi chrumká pod zúbkami!
Mám už svoje obľúbené miesta, hnevám sa však, že ma nepustia do postele. Už som tam tajne pár krát vyskočil a je tam tak fajn! Oni si tam spia celé noci a ja musím na zemi v mojom pelešku. Ale, aspoňže ma nechali pri sebe v spálni. Aspoň viem, že sú pri mne, sám sa ešte trošičku bojím. Ja však nevydržím spať celú noc a tak ráno počúvam, že mám vraj túlavé topánky (nerozumiem čo tým chcú povedať)... Vari im vadí, že sa v noci poprechádzam, vycikám a ak tlačí aj vykakám? Neviem, prečo ráno obaja behajú s papierovými utierkami, lamentujú vraj Beny, Beny... a utierajú a utierajú... Mne to teda vôbec nevadí, veď ak je kdesi mokro, vycikám sa nabudúce o čosi ďalej, znovu na suché miesto...
Chodíme už aj von. Najlepšie mi je s páničkom, lebo ten ma pustí a beháme spolu bez obojka. Panička je však akási upípaná, vraj aby som jej neušiel, tak ma drží skrátka.
Majú aj balkón, už som si prezrel celý. Vyskúšal som skalné ruže, moc nechutia, no v hline sa super hrabe. Dokonca som sa do jedného truhlíka aj posadil a čakal som za to pochvalu. Ale nie, panička ma odtiaľ vzala a zametala za mnou, až robila s tou obrovskou metlou vietor. Potom som to skúšal ja, no metla spadla a ja som sa veru poriadne vyplašil.
Ale ináč sa mám dobre. Zvykám si. Nie sú na mňa zlí. A keď sa im čosi moc nezdá, zakričia, ale nebijú ma. Je pravdou, že mňa to však uráža a tak si vtedy idem potrucovať na koberček do kúpeľne. Je mi tam celkom fajn. Keď si už myslím, že stačilo, vrátim sa k paničke. Už viem aký "kukuč" na ňu zaberá, hihi. Neprezraďte ma, cha.
A ešte čosi... Už ma panička začína nechávať na chvíľu doma aj samého. Nepáči sa mi to moc, ale teším sa na odmenu , keď sa vráti a tak som ticho a trpezlivo čakám na jej návrat. Vezmem si jej košeľu a hrám sa, že to je ona. Vydržím, veď viem, že ona sa skoro vráti a budeme doma zase spolu. Ráno môj pániček kdesi odchádza, dlho je preč, ale predsa sa vráti. Tak sa teším, skáčem pri dverách, chvostíkom vrtím a vidím, že môj pániček sa tomu teší a tak vrtím koľko vládzem...
Predstavil som sa vám len tak v krátkosti. Počujem paničku, uff asi ide do mojej izby. Možno chce ísť k počítaču. A tak rýchlo ešte nahodím nejaké moje foto a skočím dole zo stoličky. Aj tak mi už tŕpnu nôžky a z ťukania písmenok ma bolia labky. Písať na blog je veru celkom namáhavé.
Som zvedavý, možno, že vám panička napíše o mne aj sama. Nechajme sa prekvapiť. Haf, haf, haf...
Pekný deň všetkým, haf, haf...
