Keď som sa vydala, tak som chcela pokračovať vo vianočnej tradícii, v zdobení živého stromčeka. Prvé dva roky sa nám to darilo. V tretí rok nám to už takmer nevyšlo. Pár týždňov pred Vianocami si manžel uhnal zlomeninu. Vraj športom ku zdraviu, cha. K zlomenine! Platilo vtedy v jeho prípade. Sádra mu fixovala nohu od chodidla po koleno. Pár dní pred Vianocami nám ochorela dcérka. Akási nepríjemná viróza, sprevádzaná kašľom, nádchou a vysokými teplotami. Starala som sa o týchto mojich maródov a špekulovala som, ako sa dostať k stromčeku. Rodičia žili v inom meste, maminka sa starala o chorého otca, ocino bol viac v práci ako doma. Pomoc z ich strany sme čakať nemohli. Zo strany manželových rodičov tak isto nie, boli až moc ďaleko. Počula som od susedy, že na jedno miesto v meste chodieva traktor s vlečkou a že zvyknú predávať živé stromčeky. Sľúbila, že mi zistí, kedy to bude aktuálne.
Blížil sa Štedrý deň. Aby som nezostala v hanbe, jediná zdravá, tak nejaký aktívny vírus od mojej dcérky skočil aj na mňa. Začala som fufňať, kašľať, v hrdle ma pálilo. Liečila som sa všetkými možnými babskými radami, na lekára som ani nepomyslela. Teplotu som radšej ani nemerala, ale dobre som vedela, že je zvýšená, lebo som sa cítila ozaj mizerne.
"Zajtra sa budú predávať stromčeky", oznámila mi večer suseda. Poďakovala som sa za informáciu so strachom, že aj tak to nezvládnem. Prišlo ráno a ja som nemala pokoja. Keď som si predstavila , že o dva dni je Štedrý deň a že nemáme stromček, tak mi bolo do plaču. Nevedela som si predstaviť, že naša dcérka bude ochudobnená o krásnu vianočnú atmosféru. Darmo si budeme hovoriť, že Vianoce sú aj o inom ako o stromčeku a darčekoch, bez toho stromčeka to nie je ono.
Naobliekala som sa a vliekla som sa do mesta na lov stromčeka. Vtedy som ešte netušila, že to bude ozaj lov. Keby som to vedela, asi by som to vopred vzdala. Prišla som na miesto, kde už stála vlečka, naložená motúzmi zviazanými, stromčekami. Videla som niekoľko borovíc ale prevažovali smreky. Stálo tam veľa ľudí a všetci čakali na ten svoj. Predávalo sa štýlom, že predávajúci chytil stromček, niekto z davu zareval, že ho berie a on ho hodil z vlečky na zem, jeho kolega ho premeral a vyinkasoval peniaze. Medzi záujemcami boli samí muži. Vrhali sa na stromčeky, prekrikovali sa a ja som nemala takmer žiadnu šancu. V jednom okamihu sa takmer strhla bitka. Bolo mi zle, potila som sa slabosťou, stromčeky sa míňali a ja som mala stále prázdne ruky. Keď som už z nemohúcnosti mala slzy na kraji, prihovoril sa mi jeden pán.
"Vy ste tu sama, alebo tu ešte niekoho máte?", trochu ma zarazila otázka, ale pochopila som.
"Som tu sama", vyjachtala som a cítila som, že ma začínajú štípať oči. Vnímavý pán sa zľutoval. Zakričal na predávajúceho, že tam stojí už dlho jedna pani a že pri takejto tlačenici nemá šancu sa k stromčeku dostať, tak nech mi jeden hodí. Bolo mi trápne, ale aj som sa potešila. Zmilovali sa... Ozaj mi jeden hodili. Poďakovala som a stromček vyplatila. Bol to smrečok, pomerne vysoký a hoci bol zviazaný bolo vidieť, že to nie je žiadna výhra, vyzeral pomaly ako z minuloročných Vianoc. Ale nech, povedala som si, hlavná vec, že nejaký stromček mám. Ale čo teraz? Do autobusu s ním nevojdem. Takže som sa vydala domov peškom, vlečúc za sebou tento ťažko vydobytý zázrak. Domov som prišla viac mokrá ako suchá, čo sa neskôr prejavilo na zhoršení môjho zdravotného stavu. Prihlásila sa poriadna horúčka.
Stromček prevzal manžel. Uvoľnil jeho metly, vlastne vetvy, postavil ho do stojana. Nevedeli sme, či sa máme smiať či plakať. Vyzeral otrasne. Vetvy ako noty na bubon a ešte bol aj akýsi krivý. Manžel poobrezával čo sa dalo, urobil pár improvizačných zásahov a začalo zdobenie. Ani pri maximálnom úsilí obliecť ho do vianočného šatu, sa nám moc nepáčil. Páčil sa však dcérke a to bolo hlavné.
Už na druhý deň som večer pri sledovaní telky stále počula akési "psssssssss". Pýtam sa manžela, čo to spôsobuje? Nevedel. Ráno sme pochopili. Pod stromčekom bolo plno ihličia. Náš stromček začal "pršať" už pred Štedrým dňom. Báli sme sa, či v deň "D" nebudeme klásť darčeky iba pod jeho kostru. Na naše šťastie a priznám sa, aj prekvapenie, čosi predsa na ňom zostalo. Nesmeli sme však pri ňom ani zhlboka dýchať, aby vydržal. Kýchať som chodila do inej miestnosti... pre istotu.
Po Štedrom dni už ale vyzeral hrozne. Po troch kráľoch sme ho chceli odstrojiť. Dielo skončilo tak, že pri odstrojovaní spadlo všetko ihličie na zem. Smrek sa sám vyzliekol donaha.
Tie Vianoce sa mi spájajú s neustálym "psssssss" padajúceho ihličia. Vtedy som sa zaťala. Vtedy som v zúfalstve vykríkla: "Kúpime si umelý stromček a hotovo!" Keď som ešte aj na Veľkú noc pri gruntovaní vysávala spod koberca zvyšky ihličia, tak som sa v mojom rozhodnutí len utvrdila. Naozaj sme kúpili umelý stromček a teraz, hoci už sa situácia výrazne zmenila a stromčekov je všade nadostač, ja viem, že keby nás hocičo prekvapilo, tak v pivnici máme rezervu. Umelý stromček, ktorý všetko istí.... Zatiaľ sme mu verní a živý stromček nahrádzame obrovskou kyticou borovicovej čečiny.
