Po včerajšom stretnutí so známym, po rozhovore s ním, mi akosi stále chodí po rozume, že často sa o nepohodu v rodine, v srdci postaráme aj sami. Najhoršie na tom je, že často bezdôvodne, len z akéhosi (podľa mňa) vlastného nepokoja a nestability svojho vnútra dokážeme strpčiť život (nielen) nášmu partnerovi.
Porozprával mi v hrubých rysoch ako to u nich chodí. Neviem si predstaviť taký život. Čudujem sa, že žijú stále na jednej adrese. Ale nie je mojim poslaním ich súdiť, na to právo nemám.
Vyjadril sa, že má dojem, že len čo sa zjaví v zornom poli svojej partnerky, že jej stúpne adrenalín o 300% a že v okamihu hľadá dôvod, pre ktorý by sa mohla na ňom vykričať, vyzúriť a odreagovať. Pôsobí ako zápalná šnúra. škrt a bác!
Dôvody sú väčšinou banálne. Tých pár príkladov, čo mi spomenul ma prekvapilo. Ani on nie je svätý muž ale... z dlhého rozhovoru som si predsa vedela urobiť úsudok, kto v ich rodine "vedie". Povedal, že často už nevládze a nemá vôbec chuť odolávať útokom, pretože je to len mlátenie prázdnej slamy. Nevedie to k vyriešeniu problému (ktorý často ani vlastne neexistuje), len k jeho zamotávaniu a predlžovaniu vadenia sa. Najlepšie im je, keď sa aj doma obídu. Pre mňa je to nepredstaviteľná situácia a priznám sa, že mi myšlienky stále zabiehajú k danému rozhovoru. Myslím, že vari neexistuje partnerstvo, kde by dlhé roky vždy, všetko klapalo, kde by nedošlo k problémom, k nejakým výmenám názorov. Je však dôležité ako sa tie nezhody riešia. Aká je medzi partnermi komunikácia, nakoľko je konštruktívna. Akú úctu k sebe partneri majú. Keď sa niekto zníži ku vulgárnym osloveniam partnera a ponižovaniu za každú cenu, to považujem už naozaj za choré. Už som sa ho aj opýtala, či náhodou to nie je manželkine hobby, skákať do neho, skok do výšky hlasu, skok do diaľky ublíženia, beh na dlhé trate s výčitkami, slalom v hľadaní dôvodov na hádku... Len sa trpko pousmial. Dodal, že možno ani nie som ďaleko od pravdy, pretože dôvody jej výbuchov sú často naozaj úplne nezmyselné. Hádky vedie teatrálnym spôsobom, vyhrážaním sa, znevažovaním všetkého, čo partner urobil, alebo neurobil... Nič jej nestačí, s ničím nie je spokojná, všetko je nevyhovujúce.
To, že ju dotyčný vytiahol takmer z blata, že jej poskytol strechu nad hlavou s dvomi deťmi, keď žila s agresívnym mužom v područí domáceho násilia takmer bez peňazí, na to už dávno zabudla... On nečaká za to storočnú vďaku, iba normálny rodinný život a aspoň kúsok úcty a tolerancie. To je však cudzokrajné korenie, ktoré sa v partnerkinej kuchyni nenachádza.
Okrem detí, ktoré si vyženil majú aj vlastné dieťa, ktoré je už tiež na prahu dospelosti. Adolescent sa rozhodol zo situácie doma aspoň čosi vyťažiť a tak je raz na strane jedhého, raz druhého, podľa toho, čo mu od koho môže "kápnuť". Nemyslím si, že zrovna toto je to pravé orechové. Jeden niečo zakáže, druhý povolí, jeden nesúhlasí s nejakou kúpou, druhý to kúpi... Kocúrkovo...
Život vie byť dosť krutý a prináša kadečo, aj bez toho, aby sme to mohli ovplyvniť. Strpčovať si ho však vedome nezmyselným podrážaním partnera, vyvolávaním hádok a hľadaním všetkého možného, aby sa dalo do druhého zadrapiť ako orol svojimi pazúrimi do obete... to ja veru nikdy nepochopím. Fungovanie vzťahu v štýle honu na líšku, tak to naozaj nemusím.
Život je taký krátky, hovorí sa... žijeme len raz... Je ťažké žiť vo dvojici, keď tolerancia a úcta sú neznáme pojmy. O láske a priateľstve sa už hovoriť asi ani nedá.
Prišli mi na myseľ slová Matky Terezy:
"Najväčším nešťastím je byť nechcený, nemilovaný a zanedbávaný. Človek, ktorému sa odopiera láska, pozornosť a starostlivosť, je tým najbiednejším tvorom na svete..."
Humbolt vyjadril tiež pravdivú myšlienku: "V podstate vzťahy medzi ľuďmi dávajú životu cenu."
Schopenhauer to vystihol: "Každý človek má v múdrom zrkadlo, v ktorom môže vidieť svoje chyby, nedostatky a zlé stránky rozličného druhu. Iróniou je, že tento človek si väčšinou počína ako pes, ktorý šteká do zrkadla v domnienke, že tam nevidí seba ale iného psa."
Rochefoucauld to potvrdil: "Múdreho urobí šťastným málo, hlúpeho nič na svete. Preto sú takmer všetci ľudia nespokojní".
Príbeh nechám otvorený, tak ako ho má otvorená aj spomínajá dvojica...
Myslím však, že túto "alergiu" už žiadne antihistaminikum nevylieči.
PS: Tieto riadky som napísala asi len kvôli sebe, aby som zo seba dostala myšlienky, ktoré ma od spomínaného rozhovoru prenasledujú. Ďakujem za prečítanie aj prípadný názor.
