
Babka krehkého vzhľadu, prehnutá v kolenách, so sklonenou hlavou, s palicou v ruke sa drobnými krôčikmi ťažkopádne posúvala z nohy na nohu. Na hlave čierna šatka, v ktorej sa doslova strácala. Pred ňou ráznym krokom vykračoval chlapec, odhadujem mu tak 10-12 rokov. Samozrejme, že babka mu nestačila ani náhodou a tak chlapec pobehoval ako splašená sardela, raz k babke, čosi do nej hučal, zase vykročil, vzdialil sa od babky a o chvíľu to zopakoval. Na prvý pohľad to možno vyzeralo smiešne, no mne zovrelo srdce. Bolo mi jasné, že babka ozaj nevládze nasadiť rýchlejšie tempo a bolo mi jasné, že chlapca to poriadne štve a dáva to babke najavo. Pomaly sme sa s Benym priblížili k tejto dvojici.
"Babka, poďte rýchlejšie, nevlečte sa ", zachytilo moje ucho.
"Čo tu strávim s vami celý deň? Príde Patrik, chceme ísť k potoku. Keď nebudem doma, bude si myslieť, že som už šiel bez neho. Babka, pridajte."
Babka však nepridala, na slová vnuka nereagovala. Myslím, že na rozprávanie jej už sily nezostali. Všetku energiu sústredila na pomalú chôdzu. Pristavila som sa, babku som pozdravila.
"Čo keby si namiesto sekírovania babke poskytol rameno a uľahčil jej kráčanie? Čo keby si tú energiu, ktorou plytváš vykrikovaním a pobehovaním ako pajác na gume venoval pomoci babke?"
Chlapec na mňa vytreštil okále a bolo vidno, že som ho zaskočila. Nepovedal však ani slovo. Babka na mňa pozrela a v očiach sa dalo čítať...
"Poskytni babke rameno a pomôž jej. Pomôžeš aj sebe, dostanete sa skôr domov a ako som počula, chceš k potoku s kamošom. Aj ty raz môžeš byť na tom tak ako babka, nebudeš vládať a ako sa budeš cítiť, keď ťa bude za to ešte niekto karhať? Babka nekráča pomaly naschvál ale preto, že nevládze."
Myslela som, že konečne chlapec čosi povie ale nie... Mlčal. Len mu akosi poklesli kútiky úst, potiahol nosom a poskytol babke rameno. Babka mi znovu venovala krátky pohľad. Vďačne sa zavesila do vnuka. Usmiala som sa na ňu. Usmiala som sa aj na chlapca.
"Vidíš, že to ide. Pomáhať starým ľuďom nie je hanba, práve naopak. Verím, že si dobrý chlapec, len si si možno neuvedomil, ako takto babke ubližuješ." Verila som, že pochvalou nič nepokazím. Na perách chlapca sa zjavil sotva badateľný úsmev.
"Teta, zvládnete to s pomocou vnuka?", opýtala som sa. Babka prikývla.
V duchu mi prebehla myšlienka, že možno len čo sa od nich vzdialim, chlapec bude pokračovať v okrikovaní a ktovie, či aj babku nepustí. Pár krát som sa opatrne otočila. Nie! Mýlila som sa. Chlapec kráčal z nohy na nohu babkiným tempom a podopieral ju. Zašla som za panelák, chlapec ma už vôbec nemohol vidieť. Ja som si však našla miesto, odkiaľ som ich ešte na chvíľu zočila. Kráčali svorne ďalej. Úprimne som sa potešila. Bol to pre mňa dojemný pohľad.
Viem, že to nie je žiadna mimoriadna príhoda. Napriek tomu vo mne rezonuje akosi viac, akoby som čakala. Ak si chlapec uvedomil svoje nevhodné správanie, tak viac si želať ani nemôžem. Ak môj "výchovný koncert" pomohol babke, tak mám radosť. Je možné, že ich znovu stretnem. Som zvedavá...
Žiadalo sa mi podeliť sa s Vami s týmto malým príbehom. Premýšľala som nad tou dvojicou, vlastne chodia mi stále po rozume. Možno nebolo najšťastnejším riešením zveriť babku malému chlapcovi. Možno nemali inú možnosť. Možno babka poprosila vnuka, keď boli sami doma, možno to chlapec dostal príkazom od rodičov. Ktovie...