Pravidelné prechádzky s Benym, ma v tieto sivé dni, moc nebavia. Nedajú sa porovnať s tými z babieho leta, kedy úžasná farebnosť jesene doplnená slnečným jasom sa mi ponúkala ako na dlani. Padá na mňa akýsi smútok, nostalgia a som už doslova unavená šedivosťou dní.
Vyjdeme von, Beny si po pár metroch sídliskovým chodníkom začne užívať voľnosti lúky a behá, šantí, chvíľami zabúdajúc, že som tam s ním. Zabaví sa sám. V mojej hlave sa vtedy zvykne spustiť kolotoč myšlienok. Vždy si ma niektorá stiahne k sebe a núti ma venovať jej pozornosť.
Dnes, kráčajúc popri jednom paneláku, som si spomenula na priateľku, ktorá v ňom kedysi bývala. Je to už veľmi dávno. Bolo to v osemdesiatych rokoch. Obidve sme boli šťastnými maminami a náš čas patril prevažne našim deťúrencom. Zvykli sme sa občas stretnúť, raz u jednej, raz u druhej, aby sme si trošku spestrili chvíle materskej, dali spolu kávu, vymenili skúsenosti, recepty... Vtedy nám pán Google neradil, googlili sme vo vlastných skúsenostiach.
Prechádzajúc okolo paneláku som si spomenula na našu balkónovú poštu. Nakoľko sme nebývali od seba ďaleko, videli sme si do balkónov. Telefón? Zabudnite! Na sídlisku vtedy neboli vôbec zavedené pevné linky a mobily boli pre nás veľkou neznámou. Ak sme si potrebovali čosi povedať, tak len zájsť jedna k druhej, alebo vystriehnuť, kedy tá druhá bola tiež na balkóne a posunkovou rečou, prípadne aj zakričaním, sme si potrebnú informáciu odovzdali.
Naše, dnes už dospelé deti, si iste nevedia ani predstaviť, ako sme v tú dobu zápasili s nedostatkom tovaru na pultoch predajní. Nevedia si predstaviť, aké "kovbojky" sme museli podstúpiť pre pár kúskov banánov, pomarančov či mandarínok alebo iného produktu, ktorý bol práve nedostatkový. Raz sme naháňali cesnak, inokedy paradajkový pretlak, kakao...cha, vždy sa čosi našlo.
Náš bezdrôtový kontakt fungoval tak, že sa z balkóna zakričalo napr. "banány" a to bol pokyn k okamžitému vychystaniu sa na hon za vitamínmi. Často sme sa do neďalekého zelovocu vybrali spolu. Samozrejme, že nie vždy naše výpravy mali úspešný koniec. Často, než sme tam prišli, bol už regál prázdny. Nemohli sme si ani navzájom kúpiť, keď niektorá natrafila na tovar, pretože bolo bežným javom, že pani predavačka predala jednej osobe jedno kilo... Nie raz sme sa však aj s tými pár kúskami podelili.
Dnes som sa nad týmito, starými spomienkami, len usmievala. Nie raz som na tú dobu nadávala, nielen na hon za potrebným nákupom... Každá doba má svoje klady aj zápory. Zanadávam aj teraz, hoci regále sa prehýbajú pod ponukou tropického ovocia, paradajkový pretlak kúpim kedy chcem, kakao tiež, dokonca aj cesnak (žiaľ, iba čínsky).
Zaspomínala som si. Spomienky dokonca vyvolali úsmev (v tieto dni dosť vzácny úkaz) , pocítila som aj pichnutie pri srdci... S tou dobou odišiel aj kúsok mňa. Ešte, že ten kúsok navždy zostal v spomienkach...
Starnem, alebo je to len počasím? Neviem. V spomienkach sa hrabem od našej prechádzky. Už aby vyšlo slnko, nech sa vrátim do reality. Pekný deň všetkým!
Idem si zakričať na balkón: "Klnka, klnka daj nám slnka", držte palce, nech ma vypočuje...aj keď netuším, kto je vlastne tá "klnka".
*
PS: Dadka, spomínaš aj Ty?
PS2: Existuje niekde ešte "zelovoc"? Dnes som si uvedomila, že to slovo som nepoužila už vyše desať rokov...
foto text:
www.stockPhotos.sk
