Keby tak môj starý otec vedel, akú škodu pácha, keď ničil na dvore starý, nepoužívaný gramafón aj s "trúbou"...Čo by som ja zaň teraz dala! Keby starý otec vedel, akú škodu robí, keď ničil staré lustre? Ich absenciu prežijem, nie je to môj vkus, ale také starožitníctvo by sa potešilo a ja zase z prípadnej sumy získanej predajom, cha.
Keby sme my vedeli, že gramafón, ako taký, bude mať cenu aj v ére cédéčok. Keby... Darovali sme ho a spolu s ním sme sa rozlúčili aj s platňami. Neuvážený krok! Konali sme rovnako ako starý otec v čase môjho detstva.
Opakujeme rovnakú chybu starých rodičov, prastarých rodičov. Tiež sa zbavujeme starých nepotrebných vecí, starej elektroniky aj kadečoho. Ale, na druhej strane vyvstáva otázka: "Kde to skladovať?" Kde odkladať - pre daný okamžik- staré "cárachy", ktoré už nepoužívame, ktoré už dávno vyšli z módy a nahradili ich kadejaké novinky? Neuvedomujeme si často, že aj tie - pre nás práve nepotrebné veci - môžu po rokoch získať na cene a niektoré môžu dokonca pre našich vnukov, pravnukov znamenať hotový majetok! Nie vždy sme predvídaví a bez rozmyslu sa takých veci zbavujeme... Uznávam však, že občas nemáme iné riešenie. Hlavne my, panelákoví...
Mám ťažké srdce na jedného člena našej rodiny. Išlo o brata môjho tatina, otca mojej maminky. Po vojne, keď ozaj nebolo peniažkov nazvyš a zima bola krutá, tak pálil v dome, čo prišlo pod ruku. Žiaľ , pod ruku mu prišlo 16 zväzkov Lexikónu z roku 1890. V tomto prípade však zasiahol, hoci už dosť neskoro, môj tatino. Podarilo sa mu zachrániť aspoň dva zväzky. Tie si opatrujem ako oko v hlave a hľadím na ne s úctou. Keď si predstavím, že 14 kusov tejto vzácnej relikvie vyletelo komínom, tak mi nabieha husia koža. Snažím sa pochopiť, lebo si viem predstaviť, že tak činil v stave núdze, ale je mi to nesmierne ľúto. Vďaka aj za tie dva exempláre!
Mnohé rodiny vlastnia kadejaké poklady, ktoré našli náhodne pod niekoľkými vrstvami prachu na pôjdach, v podkroviach, či pivniciach svojich predkov. Stará keramika, staré váhy, mlynčeky na kávu, mažiare, staré kusy nábytku, nádherné odmeriavače času, staré šijacie stroje, sú stále viac "in". Sama som vlastníčkou takých pár zdedených kúskov. Mám veľmi rada starý drevený mlynček na kávu, mažiare po starých rodičoch. Zapadnú aj do moderne vybaveného bytu a dodajú mu ten správny šmrnc. Je v nich kus zvláštnej atmosféry a ja rada nechám na nich spočinúť zrak a predstavujem si, ako prastará mama, či stará mama ich držala v ruke a pripravovala alebo čerstvú kávu, alebo drtila koreniny... Mlynček stále vonia kávou. Vážim si tieto kúsky a patrí im čestné miesto v našom byte. Maminka má zase, na pamiatku po starých rodičoch, starú "Singerku". Je to solitér, ktorý vyžaruje na okolie kus minulosti. Obývačku jej zdobia staré "bimbacie"hodiny. Čas už neodmeriavajú, niežeby neboli funkčné, ale to bimbanie vadilo.
V našej knižnici sa nájdu rozprávkové knižky, ktoré boli čítané niekoľkými generáciami nášho klanu. Nad tými má "dozor" dcérka, neskrotná milovníčka kníh. Nájdu sa aj staré kuchárske knihy, pri čítaní ktorých sa neraz smejem. Mnohým ingredienciám a jednotkám miery ani nerozumiem.
Niekedy chodím bytom a prechádzam očami ako spomalený film po všetkých veciach, ktoré ho tvoria. Pritom premýšľam. Čo z týchto našich vecí (mnohé by som veru rada už vymenila za nové...) budú mať raz cenu, budú poslom z minulosti, o ktoré by sa minimálne nejaký zberateľ z roku 2060 zaujímal? Neviem...
Tak ako mnohí umelci zožali slávu až po ich odchode na druhý breh, tak aj mnohé - pre danú dobu úplne obyčajné veci - žnú svoju slávu po desiatkach rokov. Keramické koreničky starých mám, staré sifónové fľaše, typický obedový servis pre danú dobu, svietniky, vázy - to všetko môže byť "zlatým klincom" modernej domácnosti. Tieto predmety zateplia priestor, zútulnia ho a vyčarujú osobitú atmosféru, ktorú dokážu vyčariť len oni. Nesú na svojich pomyselných chrbtoch stopu našich predkov.
Patríte aj vy medzi tých, čo radi kutrú v prachom zapadnutých pôjdach, pivniciach? Tiež si radi vychutnáte pohľad na starožitnosť? Tiež ste majiteľom nejakého starého kusu po svojich predkoch, na ktorý nedopustíte?
Hovorí sa, že čas je zlý kozmetik. Súhlasím. Čomu však čas prospieva a svedčí, sú práve starožitnosti. Práve tie svojim závanom minulosti vedia v prítomnosti moderných vecí čarovať najviac a neraz sú krásnou spomienkou na našich drahých...
