Jablone pokorne sklonené k zemi vďaka bohatej úrode, usilovný záhradkár za sprievodu šuštivých zvukov odstraňuje pozostatky fazule, pani okopáva zeminu okolo gladiol, v záhradke vedľa už dvaja seniori oddychujú na lehátkach a nechávajú sa oblizovať podvečerným slnkom.
Prejdeme ešte pár metrov a pred nami sa zjaví auto, stojace tesne pri vrátkach jednej záhradky. V aute sedí starší pán, usmiaty od ucha k uchu a hľadí priamo na nás. Hm, priznám sa, že mi na pár sekúnd zostalo akosi divno, nepoznám ho zaručene, on sa tak usmieva... asi mu je niečo na mne smiešne. Využijem, že mám na nose okuliare a tak sa škuľavým pohľadom ošacujem, či nemám čosi rozopnuté, alebo tak podobne. Nič som neobjavila. Spomaleným krokom sme sa s Benym dostali na úroveň auta a tým pádom sme boli od pána vodiča vzdialení už len na centimetre.
"Dobrý deň", pozdraví pán a jeho úsmev sa zväčší ešte o dve čísla.
"Dobrý deň", pozdravím slušne aj ja a uvedomujem si, že jeho úsmev je ako vírus, nakazil ma a usmievam sa ako teliatko na nové vráta... aj ja.
V okamihu vyletí cez otvorené okienko ruka, takmer sa ma dotkne a v nej tróni krásne, veľké, vyligotané jablko, doslova výstavný kus.
"To je pre mňa?", vykoktala som, hoci pre koho by bolo, keď naširoko naďaleko som tam len ja s Benym a ruku s jablkom mám takmer pod nosom.
"Áno, len pre vás", pán sa usmieva už okolo celej hlavy.
"Ďakujem vám", aj môj úsmev má už veľkosť XXL.
"Čím som si ho zaslúžila?", pýtam sa, lebo nič duchaplné ma nenapadá.
"Musíte mi sľúbiť, že ma váš veľký pes nezožerie, klokotavým hlasom prešpikovaným smiechom mi odpovedá ten smajlíkovský pán. "Berte to ak úplatok".
Môj šesťkilový Beny ako keby rozumel, že je o ňom reč, zrazu sa posadil, uložil riťku do prachu hlinenej cestičky a čumel zvedavo na dotyčného.
"Tak to vám môžem sľúbiť, Beny už večeral. Zato ja si dám to krásne jabĺčko."
Zahryzla som. Z jablka sa vyvalila šťava a ja som sa pokyckala ako malé decko, zahanbene som si začala utierať mokrú bradu.
Rozosmiali sme sa znovu obaja a ja som mala pocit, že ten smiech je ozaj počarovaný, nedal sa zastaviť.
"S takým jablkom treba podať aj podbradník", vypadlo zo mňa.
"Vidíte, na to som nemyslel, sľubujem, na budúce bude", preriekol pán a s pretrvávajúcim úsmevom začal štartovať, zamával mi a odfrčal.
Ja som hrýzla jablko, hľadela za ním a utierala neustále mokrú bradu.
Milujem takéto čriepky dňa. Pre niekoho obyčajné, jednoduché, možno dokonca trápne, ale pre mňa milé a krásne. Vrátila som sa domov doslova zresetovaná, vysmiata s dobrou náladou.
Ďakujem, rozprávkový pane, to jablko ozaj chutilo skvele.
A mne chodí stále po rozume vlastný popevok: Červené jabĺčko v aute mal, usmial sa, pozdravil a mi ho dal!
