Často chodievame na jednu lúku, ktorá bola kedysi poľom. Niekoľko rokov však už nedáva žiadnu úrodu a tak sa tento priestor stal útočiskom venčiacich "sídlišťanov". Niekedy sme na lúke sami, inokedy je tam ako na korze. Vždy si vychutnávam, keď sme sami. Baví ma pozorovať jBenyho radosť z pohybu, jeho šantenie, občas vyrušený nejakým zvukom prudko zastane, zaostrí svoje sluchové radary a skúma o čo ide. Občas ho vyruší nejaký pach a ňuchce ako keby išlo o život. Nedávno ho akási pachová stopa tak zaujala že sa pustil do dolovania zeme vlastnou papuľkou. Chvíľa nepozornosti a ja som nevedela či sa mám smiať alebo plakať. Beny sa ku mne zrazu otočil a ja som zbadala výsledok jeho zvedavosti. Celá papuľka od hliny, miesto za prednými zubami som doslova bagrovala prstami, aby som ho zbavila nechutnej hliny. Statočne držal.
Na lúku sme chodievali na jeseň, neskôr aj v mrazoch, brodievali sme sa snehom. Neraz som si ju predstavovala aká bude, keď vyzlečie zimný kabát a vymení ho za jarný. Tešila som sa z prvých stebiel zelenej trávičky a prvé hlávky podbeľu som fotila na mobil. Teraz je lúka ako jeden veľký žltý koberec, akoby sa na ňom vyhrievali stovky malých slniečok.
Takmer na konci lúky, ktorá je z jednej strany lemovaná potôčikom, leží torzo vŕby. Mohutný kmeň, spílený, odovzdane ležiaci. Má zvláštny tvar, nie je rovný, ale jemne zahnutý a v strede má dieru. Teraz, pri peknom počasí si zvyknem na kmeň na chvíľu sadnúť. Občas si ku mne vyskočí aj Beny. Má rád to miesto, niekedy ma sám k nemu vedie.
Už je to istý čas dozadu, keď sme tiež dorazili k nášmu obľúbenému miestu. Posadila som sa na kmeň a hľadela na oblohu, pozorujúc ako dieťa, obláčikové barančeky na oblohe. Keď už moje oči protestovali proti silnému slnku, sklopila som zrak na kmeň. Až som vyskočila, keď som na jeho konci zbadala zelené lístky. Prezrela som celý kmeň. Našla som takých "rozpučaných" miest niekoľko. Hm, viem, som trápna, no mňa to dojalo. Strom, ktorý popílený skončil na zemi ako porazený rytier, kmeň, odsúdený k devastačnému procesu času sa poraziť nedal. Prežil zimu a na jar, keď sa do neho zapreli slnečné lúče, dal život listom, ponúkol im šancu. Tie zelené "kytičky" lístkov sú úžasné. Denne sa na ne pozerám ako na malý zázrak. Niekedy sa musím sama nad sebou smiať. Ešte pred pár rokmi by som si také čosi ani nevšimla, nie ešte, že by ma to nadchýnalo. No, Jana starneš... povedala som si. S vekom akosi čoraz intenzívnejšie vnímam prírodu a jej zázraky.
Tento krásny jav nevdojak naštartoval moju myseľ. Pripadá mi ako vzor, podľa ktorého by sa dala skloňovať pevná vôľa a optimizmus. Sila, nedať sa "zlomiť", aj ked to vyzerá beznádejne. Snaha, trpezlivosť... Radosť z miazgy, ktorá umožní žiť - prežiť. Pokus prekonať prekážky. Pokus o nemožné. Ktovie akú šancu majú tie mladé výhonky... Ale sú tam a vystavujú sa na obdiv slnku, vetru a náhodným zvedavcom.
Uvedomila som si, že taká sila je aj v nás. Hoci si niekedy myslíme, že sme "odpílení", predsa pri troche snahy určite zo seba vydolujeme "miazgu", ktorá nám pomôže prežiť. Beriem si príklad z môjho obľúbeného kmeňa. Aj som mu to pošepkala a sľúbila, že sa pokúsim skloňovať podľa jeho vzoru. Vraj mi drží palce...
