Pani učiteľka Štadlérová bola skvelá slovenčinárka. Mali sme ju radi. Mňa prekukla hneď , videla , že hodiny slovenského jazyka si užívam, že zvyčajne žiakmi neobľúbené slohové práce a čitateľské denníky milujem. Keď sme preberali vetné rozbory, väčšina žiakov by podmetu, prísudku či prívlastku najradšej vykrútila krk. Pre mňa to bola zábava. Preto ma pani učiteľka zvykla zavolať ku katedre a mne dávala na rozbor iné vety ako zvyšku triedy. Mala radosť, že sa dokážem popasovať aj s ťažšími úlohami. Bola som vychýrený knihomoľ. Láska ku písmenkám, k slovu ma prieviedla aj k recitačným súťažiam. Žiadne veľké úspechy, ale bavilo ma to. To bol zase odrazový mostík k moderovaniu školských akadémií, rôznych pionierskych akcíí, či sprevádzanie speváckeho zboru po súťažiach...
Keď však v rozvrhu hodín svietili počty, či neskôr matematika, môj úsmev pohasol. Čísla som nikdy nemala rada. Nemám ich rada doteraz. Pán učiteľ Janko Kuruc sa zo všetkých síl snažil moju nechuť prekabátiť. Dotiahol ma na matematický krúžok, dokonca ma prinútil riešiť matematickú olympiádu. Pohorela som už na mestskom kole, mňa to však vôbec netrápilo, skôr naopak. Tešila som sa, že mi už dá pokoj. Matika bola jeho koníčkom a tešil sa, keď mal v lavici žiakov, ktorí jej rozumeli. Bola som dobrá žiačka a tak automaticky lásku k číslam očakával a vyžadoval aj odo mňa. Bez úspechu. Raz sme sa čosi rozprávali počas hodiny, čosi mi vyčítal a ja som mu na to povedala: "Čísla ma nebavia a na matematiku nemám bunky". Druhá časť tejto vety tak nahnevala pána učiteľa, že mi v danú hodinu dal tri päťky. Doteraz ich vidím, v žiackej knižke plnej jednotiek, zrazu v jednom riadku, tri po sebe. Moja prvá päťka a hneď trojmo!
Po rokoch rokúcich, keď som už bola vydatá, som sa s ním stretla. "Pán Kuruc, viete čo Vám nikdy nezabudnem?", spýtala som sa ho po pár úvodných vetách. "Nie", odvetil so zvedavým výrazom v tvári. "To, ako ste mi raz dali v priebehu pár minút tri päťky". Samozrejme, že si nespomenul, ale dobre sme sa na tom zasmiali, keď som mu situáciu vylíčila. Zasmial sa a spýtal sa: "Dokážeš mi ich odpustiť?" Zobudila sa vo mne ukrivdená žiačka a so smiechom som odvetila : "Tak na toto som čakala celé roky! V poriadku, pán učiteľ, odpúšťam Vám."
Bolo to milé stretnutie, o to milšie, že sme sa stretli v Piešťanoch, kde on absolvoval kúpeľnú liečbu a ja som tam bola s rodinou na výlete.
Ešte jednu spomienku mám na pána matematikára. Prišla deviata trieda a s ňou ťažké rozhodovanie, na akú školu si dať prihlášku. Teraz s odstupom času, trochu závidím dnešným deckám, aké informácie majú, aké možnosti... Nám strčili do ruky akúsi nacyklostilovanú brožúrku, kde boli vypísané učilištia a stredné školy. Vôbec som netušila, čo s tým. Pamätám si, že prvé kolo môjho rozhodovania som poňala tak trochu ako rebel a vyznačila som dve možnosti. Prvou bola cudzojazyčná korešpondentka a sekretárske práce (dobre mi to znelo) a druhá chovateľka cudzokrajných zvierat. Pán učiteľ sa nás na hodine pýtal, ako sme sa rozhodli. Vytočila som ho parádne. Pred celou triedou sa ma opýtal, či chcem opiciam utierať zasraté zadky. Samozrejme, že som to zahrala do konca a bez váhania som odvetila: "Áno, pritom nebudem aspoň potrebovať čísla".
Názor som samozrejme rýchlo zmenila, tie opičie zadky ma skutočne nelákali. Ocitla som sa na strednej ekonomickej škole, odbor zahraničný obchod.
Pána učiteľa občas stretnem. Vždy sa sa porozprávame. Dokonca sme si potykali.
Od čias, kedy som drala v minulom storočí školské lavice na základke, pretieklo už korytami slovenských riek veľa vody.
Veľa sa toho v mojom živote zmenilo a ja si neraz zaspomínam, ako som sa chcela vyučiť za chovateľku cudzokrajných zvierat. Na staré kolená som sa totiž chovateľkou zvierat stala. Nie síce práve cudzokrajných. Aj bez vyúčneho listu opatrujem 6,5 ročné morčiatko Moruška a deväťmesačného psíka Benyho. Žeby som už vtedy tušila ako na staré kolená dopadnem? Veď občas aj tie zasraté zadky utieram!
******************************************************************************************************************************************
Všetkým učiteľom želám k sviatku všetko dobré, v osobnom i profesionálnom živote. Prajem im pozorné uši slušných, vedomostíchtivých žiakov. Som presvedčená, že dnes to majú učitelia ťažšie, ako v čase, keď som žiačkou bola ja. Vtedy pre väčšinu z nás bol učiteľ autorita v pravom zmysle slova. Arogancia a násilie neprekročili brány školy. Desí ma, s čím sa dnes mnohí vyučujúci stretávajú, vo svete, ale už aj na našich školách. My sme sa obhadzovali kriedou, mokrou špongiou, skrývali sme si peračníky, občas niekomu záhadne zmizla dobrá desiata, chlapci zápasili s vrecúškami na prezuvky, v zime sme si za golier sypali sneh... Nevinné huncútstva. Občas nejaká bitka rozhnevaných chlapcov.
Byť učiteľom je čoraz náročnejšie a niekedy mám pocit, že učitelia by si zaslúžili aj rizikový príplatok.
Všetko najlepšie, panie učiteľky, páni učitelia!
