Mám ich totiž všetky odložené. V každom z nich je zmapovaný príslušný rok a je v nich kus môjho života. Keby som ich vyhodila, mala by som pocit, že mnohé by odišlo s nimi...
Je ich už pekná kôpka. Modré, čierne, bordové; obaly vždy s vyznačeným rokom na prvej strane, ležia na čestnom mieste v mojej skrinke a pripomínajú mi, ako život letí...
Občas na mňa príde nostalgická chvíľka a ja sa ponorím do svojich spomienok čítaním si niektorého z diárov. Náhodný výber, sama som vždy zvedavá, ktorý rok mi padne za obeť. Zdôrazňujem, že ide o možnosť, zachytiť "atmosféru" dňa v jednom riadku. Nepíšem tam teda žiadne "omáčky" , len stručné informácie o prežitom dni. Len zriedka sa nájde nezapísaný riadok. Keď sa na taký s odstupom času pozerám, vždy mi prebehne mysľou, že aký to bol deň, keď si nezaslúžil v mojich očiach ani zmienku...
S mojou diárovou pamäťou občas zažijem aj vtipné zážitky. Neraz sa stalo, že sme sa doma rozprávali o niečom, pričom sme si nevedeli spomenúť kedy sa daná vec udiala. Vtedy sa ja nenápadne stratím a idem šmírovať do svojich pokladov. Nespomínam si, žeby som niekedy nenašla... Už sa stalo, že som musela neraz prejsť aj niekoľko diárov, niekoľko rokov, aby som hľadané našla... ale našla!
Keď otváram moje vreckové kroniky, mávam pocit, že vyberám z archívu svojho života vlastné dévedéčko a púšťam si film daného roku. Sú poznámky, ktoré si čítam rada, ktoré ma tešia a vedia v mojej mysli rozohrať koncert pozitívnej energie. Rada ich prežívam vo virtuálnej rovine znova a znova... Aj krátka poznámka spustí v mojej hlave súkromné kino. Sú poznámky, ktoré prebehnem zvlášť rýchlo a som rada, že sú minulosťou, že sú už len riadkom v diári. Aj po rokoch, pri čítaní, vedia nepríjemnú emóciu zobudiť...
Možno sa čudujete, aký význam prikladám svojim diárikom. Ak si niekto vedie niečo podobné, ten mi rozumie. Smejem sa, že keď raz napíšem posledný riadok a natočím posledný film svojho života, tak tieto diáre zostanú po mne ako papierový pomník. Ktovie, či sa bude v nich niekto hrabať, či skončia ako nepotrebné haraburdie na smetisku. Nech už skončia akokoľvek, kým som tu ja, pre mňa znamenajú veľa a viem, že kým budem vládať držať pero v ruke, tak hoci, aj stereotyp mojich súčasných dní... bude tam zachytený.
Uff, veď som si ešte nepoznačila včerajšok. Prepáčte, musím si ísť po aktuálny diár, ktorý vždy čaká na môj záujem v kabelke.
Prajem všetkým príjemný deň, aby ste si ho mohli, hoci do pomyselného diára, zapísať ako vydarený deň, plný elánu, optimizmu, plný úsmevov a príjemných stretnutí.
PS: Prihodím ešte výrok od neznámeho autora: Cítiť sa zle je zvyk. Cítiť sa dobre je zvyk. Voľba je na vás...
