Do predajne sa vchádza okolo pultov s ovocím a zeleninou. Okamžite mi padol zrak na debničku s mojim obľúbeným hroznom. Tmavo modré, drobné bobuľky výraznej chuti, Otello... Moje chuťové poháriky sa rozbehli a navzájom si informáciu odovzdávali ako štafetu. Nakoľko mám dnes vodový deň, tak sú vybičované na hranicu únosnosti. Prenos informácií bol mimoriadne rýchly. Na raňajky by sa však hodilo, mňam... to by boli kráľovské raňajky! Pýtate sa, prečo som použila podmieňovací spôsob? Či už áno, alebo nie, dám na fiktívnu otázku reálnu odpoveď. V debničke na mňa žmurkalo tak asi slabé kilo tohto skvostného ovocia. Uff, škoda, škoda. No, čo narobím. Vzala som sáčok a trpezlivo som začala zbierať nepoškodené bobuľky, len výnimočne som narazila na mini strapček. Vzdala som to pri tridsiatich dekoch. Pri mne stála pani, v ruke sáčok a zaostrený zrak na posledné bobuľky, po ktorých sa okamžite začala naťahovať.
Zrazu šla okolo slečna predavačka. "Prosím vás, slečna, môžem vás na chvíľu zastaviť? Len sa chcem opýtať, či ešte dnes vyložíte toto hrozienko. Žiaľ už sa z tohto zvyšku viac navyberať nedá", vychrlila som smutne na ňu ukazujúc jej môj úlovok, ktorý som práve vkladala do košíka.
"Nie, dnes už nie. Už bude večer, už by sa pokazilo." Ja som ostala s pootvorenými ústami zaparkovaná na jej perách a čakala som, čo doloží. Z toho mi akosi hneď docvaklo, že vari ho ešte majú... "Idem pozrieť, ak sa bude dať tak vám donesiem, koľko chcete?", opýtala sa ma slečna tráviac môj "psí" prosiaci pohľad. Kútiky úst sa mi vykrívili smerom nahor a zaštebotala som: "Prosím si za kilo".
Slečna sa ráznym krokom začala odo mňa vzdiaľovať do priestoru, ktorý je pre zákazníka tabu. Do skladu. Šla som jej oproti. O chvíľu vyšla a v ruke niesla sáčok s kilom hrozna. Natešená som jej ďakovala za ochotu a láskavosť.
Vyšla som na ulicu a prichytila som sa, že nesúhlasne pokyvkávam hlavou. Neviem, či som nie celkom normálna ja alebo predajca. Ich otváracia doba končí o dvadsiatej prvej hodine. Pred sedemnástou prestanú vykladať čerstvé ovocie, lebo "vraj ide večer a pokazí sa." Sedemnásta hodina je hodina, kedy sa na predajni nachádza celkom slušný počet ľudí, je to totiž čas, kedy sa zvyčajne po práci zastavujú rodiny na nákup. Smola, mali prísť ráno, ak chceli napríklad toto hrozno. Veď "večer" o piatej nemôžu čakať, že predajca bude riskovať, že sa mu ovocie pokazí. Veď predsa do dvadsiatej prvej hodiny chýbajú už iba štyri...
Myslím, že akýkoľvek môj rozhorčený komentár je už zbytočný.
