Chodila som okolo neho ako primabalerína, po špičkách, aby som nerušila jeho kruhy. Milujem deň, kedy sa na chvoste zimy rozhodne naložiť vatové perinky do plastových nádobiek a opatrne pinzetkou na ne ukladá semiačka paprík, paradajok... Potom ich uloží na teplé miestočko. Každý druhý deň ich jemnučko orosí a zaostruje zrak. Čaká kedy sa úkaže na semiačku prvý "chvostík". Tentokrát sa semiačka ukázali v plnej sile a vypustili chvostíky za pár dní. Radosť nedokázal zakryť, hm, veď načo by ju zakrýval, no nie? Tešila som sa spolu s ním.
Včera, môj mičurinec, pristúpil ku kroku dva. Priesadové boxy naplnil hlinou a trpezlivo za pomoci špáratka presádal malilinké krehké rastlinky do nového domova. Vždy sa mu smejem, že keď pristúpi k týmto krokom, tak mu začnú v očiach svietiť také zvlášne iskričky. Prebudí sa v ňom, niekoľko mesiacov driemajúca, záhradkárska vášeň a on ožíva po zimnom spánku a odlúčenia od záhrady.
Parapety našich okien sú vyzdobené mini papričkami rôznych druhov. Vyrastú z nich zelené, žlté, oranžové, červené a fialové. Mňam, už teraz sa teším na tie šťavnaté chutné plody... uff, to sa ešte načakám! Nevadí, už to, že ich "zárodky" máme na oknách, už to ma teší a vzrušuje moje chuťové poháriky, cha. Začal marec, čas tak letí, že sa ani nenazdáme a pani Príroda opäť vypíše jeden úmrtný a jeden rodný list. Tentokrát plakať na pohrebe 21. marca nebudem! Pochovám zimu rada (potichu, tajne jej však poďakujem) a ešte radšej budem vítať zrod kalendárnej jari. Tú, našu, rodinnú, mičurinovskú sme už totiž zahájili a tak sme pani Prírode trošku zafušovali do remesla. Verím, že pri jej láskavej zhovievavosti nám tento prečin prepáči. Píšem v množnom čísle, to nie je odo mňa pekné. Je to manželova zásluha, ja sa na nej len priživujem a teším!
Iste nie sme sami, ktorí majú v tieto dni takúto zábavku. Nie sme sami, čo zvedavo čumíme na rastlinky či sa dvíhajú zo zeme, či mohutnejú, či sa im darí, rosiac ich zvedavé lístky.
Kým som nestála po boku manželovej záľuby, nemala som možnosť tak dokonale si uvedomiť, čo je to za "drinu" dostať sa k dozretému plodu na vlastnej záhradke. Teraz, keď vidím, napríklad zrod takej papriky, od klíčiaceho semienka na vate, cez malú rastlinku až po krásnu priesadu, neskôr krásnu zakvitnútú rastlinu, ktorá zvliekaním sa z kvetu poskytne na obdiv mini plodík, ktorý každým dňom naberá na objeme a farbe ... až teraz si viem každý dar záhrady, zrodený z úsilia ľudských rúk dostaočne vážiť. Vážim si kvapky potu spadnuté do hliny pri rýľovaní, pri krutej, nikdy nekončiacej bitke s úpornou burinou, či namáhavom polievaní krhlou, pri plnení suda vodou zo studne, či stavaní skleníka zo starých panelákových okien... Manžel si ho každý rok postaví, pretože po zbere poslednej úrody ho ako lego vždy rozoberie a nechá pod fóliou na niekoľko mesiacov oddychovať.
Hoci dnešné ráno vyvolalo znovu na mojej tvári údiv, pretože sídlisko bolo pocukrované jemnou snehovou pokrývkou, keď som pozrela na naše okenné parapety, tak som si aj tak zaujúkala... "Aj tak je jar už tu, už ma nič nezastaví, aby som svoju radosť z jej klopania na dvere neprecítila každým "coulem", či ako sa to zvykne hovoriť.
Po prečítaní (ďakujem, ak ste vydržali mojú semiačkovú ódu čítať až potiaľto) už dúfam nikto nepochybuje, že hoci trochu predčasne, ale ja už mám naozaj doma jar!
Vďaka Tebe, mičurinec môj!
