Volali sme ju Bacila. Prezývku si vyslúžila tým, že nám neustále pripomínala, aby sme si umývali ruky, strašila nás, čo všetko na nás zo špinavých rúk číha.
Pani vychovávateľka bola staršia pani, ktorá svoju prácu milovala nadovšetko. Robila všetko možné aj nemožné, aby nám spríjemnila život na internáte, snažila sa výmýšľať kadejaké programy, posedenia, debaty... Je pravdou, že s veľkým nadšením sa nestretávala. Zo školy sme prichádzali neskoro poobede, chceli sme si aj trochu "horezipsovať", robiť si úlohy, učiť sa... čo už zväčša bol večer. Práve vtedy by však naša Bacila najradšej s nami posedela, čítala nám, diskutovala s nami. Nie raz sme zaštrajkovali a jednoducho sme do "čitárne" neprišli. Vyhnutia však nebolo, keď niektorá z nás mala sviatok. Predovšetkým meniny boli pre našu Bacilu posvätné.
Pri takej príležitosti sme sa stretli po večeri v čitárni (malá miestnosť so stoličkami a pár stolmi) a museli sme pretrpieť meninový rituál. Doteraz ju vidím. Drobnejšia postava, trošku bacuľka, červený plášť, zväčša rozopnutý, ktorý za ňou vždy vial ako motýlie krídla...
"Dnes v kalendári najkrajšie meno sviatok slávi", to boli tradičné slová pani vychováteľky, či už sviatok mala Kristína, Zlatica či Katarína. Práve preto sme vždy vybuchli smiechom, lebo pre ňu bolo každé meno, to najkrajšie... Bacila zvykla urobiť prítmie, zapálila sviečku a tak sa snažila okábatiť internátnu miestnosť a snažila sa vykúzliť príjemnú atmosféru. Oslávenkyňa sa musela postaviť a vypočuť si oslavnú a blahoprajnú reč. Samozrejme, že sme sa pochechtávali a grimasami sa utvrdzovali, ako nás obťažuje tam sedieť...
Prešli roky, už sama som takmer vo veku, v akom bola pravdepodobne Bacila, keď nás mala pod svojimi krídlami na Internátnej v Banskej Bystrici. Dnes, keď som chcela písať prianie a podvedome som začala jej slovami, naozaj som sa rozosmiala. Nakoľko osôbka, ktorej som šla blahoželať je práve jedna z tých, ktorá tieto seansy s Bacilou zažívala spolu so mnou.
Vtedy sme na Bacilu často pozerali s nevôľou, s náznakom výsmechu. Zdalo sa nám, že nás okráda o drahocenný čas. A dnes?
Už mi dávno došlo, že nás musela mať ozaj rada, keď sa tak snažila spríjemňovať nám život ako najlepšie vedela. Ako nám chcela aspoň trochu vykúzliť domácu atmosféru. Ako si považovala sviatok každej z nás. Ako dychtivo nám chcela odovzdávať svoje skúsenosti. Ako sa nedala odradiť našim, často naznačovaným, nezáujmom. Darmo, boli sme vo veku, kedy nás viac bavilo večer na izbe šuškanie o nových objavoch, o krásnych očiach chalana odvedľa z internátu, o prvých láskach... Rebelovali sme (hoci veľmi jemnou formou), lebo to prináležalo k nášmu veku.
Viem, že je nás viac, ktoré si na Bacilu občas spomenieme. Som si istá, že každá z nás už pochopila, ako nám chcela dobre. Napriek všetkému sa zapísala do našich spomienok a naozaj , keď sa povie "internát" mne sa okamžite vybaví drobná postava v červenom plášti.
Pani Bacila, ďakujem... s takým odstupom rokov Vám ďakujem, že ste nás mali radi. My sme Vás mali radi tiež, i keď sme to moc najavo nedávali.
PS:
Článok venujem bývalej spolužiačke, dlhoročnej kamoške, pamätníčke Bacily, dnešnej oslávenkyni - Kristínke, Kike... zo Žiliny, ako aj všetkým bývalým spolubývajúcim spolužiačkam. Zaspomínajte si so mnou!
