Iste toto boľavé slovo "prečo" s veľkým otáznikom sa dralo a stále derie na jazyk rodičom a rodinám zosnulých dievčat ako prízrak. Dvanásťročné veselé dievčatká, v plnom zdraví, skončili predčasne svoju púť životom. Ich smrť zničila životy dvom rodinám. Vlastne, možno si ani nevieme predstaviť koľkých ľudí urobila v sekunde táto tragédia nešťastnými. Iróniou je, že Alickin otec, ako člen záchranárského tímu, zachraňoval svoje zranené dieťa a jej kamarátku. Nečudo, že skolaboval... Alicku v náručí držala stará mama...
Vodič sa zranil tiež. Akosi som nevedela pri tejto informácii precítiť nijakú ľútosť. Ani zrnko som zo seba nevydolovala, za to príval negatívnych emócií ma takmer dusil.
Alicka a Simonka, dva kvietky, ktoré len začínali kvitnúť, ktoré len začínali pomaly otvárať hlávky a zvedavo sa obzerať po svete, zvädli skôr, ako stihli naplno rozkvitnúť do nádherného kvetu.
Táto tragédia ožila v mojej mysli včera, keď som pozerala správy. Neverila som vlastným ušiam, nevedela som zastaviť príval nevyberaných slov, pričom mi však oči zahmlievali slzy...
Tento automobilový vrah, ktorý má na krku aj obvinenie z krádeže a prechovávania pervitínu bol sudkyňou odsúdený na štyri roky nepodmienečne, ktoré si odpyká s minimálnym stupňom stráženia.
Nakoľko už rok v Leopoldove strávil, tak mu zostávajú už len tri roky. Vlastne ani tri roky to nemusia byť, veď po 2/3 odpykania si trestu sa môže dostať na slobodu. Ja sa však pýtam a kričím do sveta..."Toto je trest za dva ľudské životy? Toto je vyjadrenie justície k cene ľudského života? Toto je spravodlivosť?"
Ak tomu dobre rozumiem, tak štyri roky treba podeliť dvoma a dostanem sa k číslu dva, ktoré vyjadruje trest za jednu obeť. Dva roky?
Ja už ničomu nerozumiem... V akom štáte to žijem? Spravodlivosť sa už nenosí ani na súdoch!?
R.I.P spravodlivosť!
Myslím, že moje výlevy, ktoré mi doslova tečú hlavou ako rozbúrená rieka sú už zbytočné... Myslím, že každému normálnemu človeku hoci s minimálnym prahom emočného prežívania musí byť smutno, keď sa dopočuje o takejto nezmyselnej tragédii. Ako musí byť rodičom? Myslím, že to si málokto z nás vie naozaj predstaviť, hoci možno všetci si myslíme, že si to predstaviť vieme... Ich svet sa zrútil.
Prežiť svoje dieťa, stratiť maloleté dieťa, zdravé, plné života.... vari nič tragickejšie ani neexistuje.
Rodičia týchto dievčat iste neverili vlastným ušiam. Možno mali chvíľu pocit, že pani sudkyňa má zmysel pre trápny humor. Taký otvorený výsmech ich tragédii iste nečakali. Predpokladám, že slovo spravodlivosť pochovali spolu so svojimi dcérami.
Život ich deťom nevráti ani keby D. dostal doživotie, ale pocit zadosťučinenia by bol aspoň slabou náplasťou na obrovskú nehojacu sa ranu. Nechápem, nerozumiem... Pred očami mi tancujú veľké otázniky. Žeby v čase krízy klesala aj hodnota ľudského života?
foto:www.Pnky.sk
www.white82.wordpress.com
