Po jej zhliadnutí som však nevedela, či som urobila dobre. Reportáž o mužovi, ktorý 10 rokov bojuje so zákernou chorobou ma prenasleduje aj dnes. Myslím, že tomu bude tak dlho, ak nie navždy.
Milan bol do tridsiatky zdravý človek, železničiar telom i dušou. Vtedy však v jeho zdravotnej karte pribudla diagnóza - vaskulitída. Dnes som sa snažila na internete dozvedieť o tejto chorobe viac a tak už viem, že toto trápenie sa dá zhrnúť do pár slov : "Pod vaskulitídou rozumieme skupinu zápalových ochorení krvných ciev s veľmi odlišným, sčasti aj život ohrozujúcim priebehom." Už v relácii som sa dozvedela, že zákernosť choroby spočíva v samovoľnom krvácaní. Ide o vonkajšie, ale aj omnoho nebezpečnejšie vnútorné krvácanie. Strašná predstava...
Táto neliečiteľná choroba pripravila mladého muža o zrak a aj o sluch. Milan Tomšík žije desať rokov v absolútnej tme a v absolútnom tichu. Je plne odkázaný na pomoc svojej mamy Anky a lekárov. Hoci, väčšinu zdravotných úkonov, ktoré bezpodmienečne potrebuje pre udržanie života, dokáže pomocou prístrojov zvládnuť v domácom prostredí jeho oddaná, úžasná mama.
Milan musí nosiť na hlave prilbu, hlavu má obviazanú obväzom... a na jeho tele bolo ešte niekoľko znakov, ktorými sa podstatne líši od zdravého človeka.
Pani doktorka, ktorá Milana ošetruje, vysnívala pre neho sen. Modré z neba mu ho splnilo. Milanovi, milujúcemu železnicu sa splnilo to, po čom denne sníva. Nasadol do vlaku a viezol sa. Ďaleko. Do Benátok. V duchu som si vravela, že čo bude mať takto postihnutý človek z výletu? O pár minút som sa to dozvedela. Mal z toho veľa, hoci nevidí, nepočuje... Podotýkam, že jediná komunikácia s ním je možná, písaním písmenok na ruku alebo chrbát. Rozpráva normálne. Milan veľmi rád cestuje vlakom, železnica je jeho láska. Len zriedka si to však môže dovoliť. Financie nepustia. Hoci ho mama opatruje 24 hodín denne, nemá nárok na žiadny opatrovateľský príspevok. Berie len dôchodok. Na "hobby" nezostáva a tak každé čo i len niekoľkokilometrové prevezenie sa železnicou znamená pre Milana veľmi veľa. Možno aspoň vtedy na chvíľu zabúda na svoje utrpenie a oddáva sa milovanému rytmu vlakovej súpravy.
Vrátim sa k tým Benátkam. Sám Milan si ich doslova vychutnával. Vraj cítil vlhký vzduch, atmosféru mesta, energiu ľudí. Benátkami ich sprevádzala milá dáma, ktorá prostredníctvom ruky neustále s Milanom komunikovala, aby mu aspoň tak vykreslila ich nádheru. Milan žiaril šťastím a vyjadril sa, že tento výlet mu vrátil chuť do života, resp. do boja s ním.
Milan svojou úprimnou výpoveďou iste rozslzil nejedného diváka. Chvíľami sa ani on sám slzám neubránil. Netajil sa tým, že jeho vnútro je totálne rozhádzané, že máva chvíle, kedy si praje, aby sa už ráno nezobudil. Je vďačný každému, kto prejaví o neho záujem, kto je ochotný stráviť s ním chvíľu, trpezlivo s ním komunikovať a objať ho. Von chodí málokedy, zväčša ide len o návštevy lekára a občasné drahocenné výlety vlakom. Zvyšok jeho života je len tma, ticho a milujúca mama, ktorá je jeho zrakom i sluchom.
Obdivujem Milana, obdivujem mamu Anku. Život im nadelil neskutočne ťažké bremeno a nie som si istá, či by ho každý z nás uniesol. Títo dvaja ho však nesú statočne. Veľmi sa nesťažujú. Milan je dokonca "vtipálek" a neraz rozosmeje svoje okolie svojimi vtipnými poznámkami. Na ústach nosí plastovú ochranu. Vtipne ju okomentoval, že ju nosí preto, lebo hneď ako by mu ju zložili, že sa neudrží a hryzie ako besný... Aj z toho si dokázal uťahovať. Je šťastný, že dokáže chodiť.
Možno ste mnohí, ktorí čítate tieto písmenká včerajšiu reláciu videli. Tí, čo ste ju nevideli, určite z môjho článku nemôžete získať obraz skutočnosti. Totiž, moje písmenká nemajú tú správnu silu. (Odporúčam archív Markízy.)
Neviem sa obrazu Milana zbaviť. Akosi ho mám stále pred očami. Vidiac jeho údel som zistila, že moje starosti sa začali zmenšovať, moje bolesti začali miznúť a ja som si spontánne uvedomila, že som vlastne šťastný človek. Vidím, počujem, chodím, dokážem sa o seba postarať...
Na záver sa mi prichádzajú na myseľ slová spisovateľky B. Youngsovej:
"Mierou nášho úspechu nie sú víťazstvá, ale spôsob, akým sa vyrovnávame s neúspechmi".
Milan, Ty si v mojich očiach ten najúspešnejší muž!
Čo Ti zaželať? Veľa, veľa trpezlivosti, veľa lásky, porozumenia, tolerancie a veľa radosti s darčekom, ktorý si dostal v relácii. Prajem Tebe aj Tvojej úžasnej mame Anke, aby ste si finančný obnos, ktorý ste taktiež v relácii obdržali, užili tak, aby sa Vaše dni stali prijateľnejšími, zmysluplnejšími, veselšími a jednoduchšími.
Milan, prajem Ti veľa výletov železnicou, prajem Ti, aby si mohol sadnúť do vlaku, kedykoľvek sa Ti bude žiadať a kedykoľvek Ti to zdravotný stav dovolí. Pevné zdravie a veľa síl pasovať sa s údelom prajem aj Tvojmu anjelovi, mame Anke. Viem, že Tvoja choroba, žiaľ, vyliečiteľná nie je. Liečba má iba udržiavací charakter. Chcem veriť, že sa raz stane zázrak a že bude mať aj charakter liečebný...
