"Mňa nikto nemá rád", vykrikuje chlapča z celého hrdla a jeho hlas sa trasie ako pri štartujúcom plači alebo pri jeho posledných záchvevoch. Neviem posúdiť.
"Nemá", odvrkne mama a tvári sa nebezpečne vážne.
"Nemá, lebo neposlúchaš. Ak budeš zase dobrý budem ťa mať rada", doloží na jeden dych a ja som sa pristihla, že prekvapením krútim hlavou.
"Ale ja chcem, aby si mala rada aj teráááz", plačlivo hovorí chlapča a nakoľko prechádzame práve okolo neho, naťahuje ruku na Benyho. Pristavujem sa a naschvál skracujem Benymu vodítko, aby na chvíľu pozhovel pri chlapcovi. Chlapča sa zrazu usmieva, hladí Benyho po chrbátiku a Beny drží, akoby vedel, že v tento moment je to pre chlapca veľmi dôležitý.
"Švihni si, nevidíš, že mám ťažkú tašku", ozve sa rozkazovačným hlasom mamina, ktorá dovtedy pokračovala v ceste bez zastavenia. Zrazu vari zaregistrovala, že syna nemá v pätách.
"Teta, ako sa volá?", pýta sa ma chlapček, vyvaľujúc na Benyho hnedé okále, ešte trochu mokré od plaču. Mamine volanie si nevšíma. "Beny", odpovedám, "a ako vidím, tak Beny ťa má rád", dokladám s úsmevom.
"Hej?", zdvihne malô na mňa oči, snažiac sa utvrdiť, či som to myslela vážne.
"Samozrejme, veď vidíš, ani sa od teba nechce pohnúť. Ale maminka na teba volá, choď za ňou, aby sa na teba nehnevala", snažím sa dohovoriť chlapcovi, cítiac sa dosť blbo pred matkou, ktorá zložila tašku na zem a nezainterosovane na nás hľadela.
"Tak dobre", povie malý. Mne nedá a spýtam sa ho: "A ako sa Ty voláš? Aj Beny chce vedieť, ako sa volá jeho nový kamoš."
"Samko", odpovedá už viac menej za chodu, predsa sa rozhodol nasledovať maminku.
Prešla ho chuť plakať a ja verím, že už stratil pocit, "že ho nikto nemá rád". Pevne verím, že takýmito slovami si jeho mamina bežne nevynucuje jeho poslušnosť.
Priznám sa, že som ešte vari nikdy nepočula takú vetu z úst dieťaťa. Asi preto mi to dnešné náhodné stretnutie so Samkom stále blúdi mysľou.
