Prechádzame (výnimočne) slnkom zaliatym parkom neďalekého sídliska a okrem toho, že Benyho pozornosť totálne upútalo akési zblúdené mačiatko, ja som si nechtiac, trpezlivo postávajúc a žmoliac vodítko, vypočula časť rozhovoru dvoch dám. Išlo o "zrelé" dámy, ich vek odhadujem tak okolo sedemdesiatky. Obidve pekne oblečené, kabelky na pleciach a v druhej ruke nákupná taška, taká ...ako sa nosili kedysi. Látková, z potlačenej bavlny, pevné ušká, žiadna igelitka, cha.
"Marika, farbíš si vlasy?", bola prvá veta, ktorá sa mi dostala do uší, od dámy pekných strieborných vlasov so starostlivo vyčesaným drdolom, z ktorého zvedavo vykúkalo niekoľko sponiek.
"Farbím, ale sama, alebo mi pomôže vnučka. Ku kaderníčke chodím len strihať. Musím si farbiť, lebo mne tie šediny akosi nepristanú", znela odpoveď od krátkovlasej brunety."
"Aj ja stále špekulujem, či mám zostať takáto nenafarbená, ale toľkí mi už povedali, že tie moje šediny vyzerajú pekne, že nemám vymýšľať a ničiť si farbou vlasy", vetu skončila zvýšeným tónom, akoby zavesila do vzduchu otáznik, čakajúc na názor spoludebatiacej dámy.
"Majú pravdu, tvoje vlasy vyzerajú výborne a navyše máš v nich aj iný odtieň a tak vyzeráš, akoby si mala ten moderný melír, či ako sa tomu hovorí." Strieborná dáma spokojnosť s odpoveďou priateľky spečatila milým úsmevom.
"Bola som v lekárni a presne toto sa ma pani magistra opýtala, že či mám melír", s úsmevom doložila citeľne spokojná pani s drdolom. "Len vieš, niekedy vyzerajú, akoby neboli umyté a ja si pritom umývam raz za týždeň."
"Vieš nad čím ešte rozmýšľam? Neviem, či by som nemala česať vlasy nabok. Alebo si mám nechať takto ofinu rovno? Nosím to rovnako už dosť dlho. Niekomu ofina nabok veľmi pristane. Ja mám však pocit, že mne nie, preto radšej neexperimentujem. Ale občas ma to aj láka, niekedy sa mi žiada zmena, čo Ty na to?" Podvedome si hrabla rukou do ofiny, končiacej presne nad pekne vytvarovaným obočím.
Beny zrazu stratil záujem o mačiatko, pretože sa vybralo iným smerom a naša spoločnosť (v bezpečnej vzdialenoti) ho prestala baviť. Vyrazil ráznym krokom vpred. Boli sme von vyše hodiny a tak sme si telepaticky dali pokyn: "Domov".
Beny výnimočne kráčal pokojne, žiadne ťahanie vodítka a tak aj môj krok bol pravidelný a pohodový, nevyrušovaný kadejakými pokynmi, čo ten môj chlpáč má robiť a čo nesmie...
Moja myseľ sa tiež vybrala na "špacír", vlastnou trasou... Vracala sa stále k tým dámam.
Uvedomila som si, že tie "babky" majú úžasnú zásobu životného elánu aj vo svojom veku, keď im stále tak záleží na tom, ako vyzerajú, sú zvedavé na to, ako ich vníma okolie. Ani vek neubral z ich priania páčiť sa a mať zo seba dobrý pocit. Mierny nádych koketnosti môj dojem len umocnil. Žiadna výmena diagnóz, žiadne vymenuvávanie liekov či hodnotenie lekárov, ale témou klábosenia boli vlasy a účesy...
Prichytila som sa, že sa usmievam. Priznám sa, že taký rozhovor som ani ja už dávno neviedla s nikým, hoci by som mohla byť tým dámam dcérou. Moja škoda...
Aj ja by som raz takto (o nejakých tých pár rokov) rada stála na chodníku posypanom červenými javorovými listami, žmúrila zrak pred jesenným slnkom a debatila zanietene s kamoškou o účesových trendoch.
Lichtenberg:
* Človek ničím nestarne tak rýchlo, ako myšlienkou na to, že starne.
E. Adler:
* Vek nič neznamená. S pribúdajúcimi rokmi nestárneme, ale získavame. Naše telá nakoniec podľahnú času; niektorí z nás zomrú mladí, niektorí starí. Dôležitý je čas, ktorý máme, nie vek.
Goethe:
* Zostárnuť nie je umenie. Umením je to zvládnuť...
PS: Prepáčte, zase som sa dala uniesť citátmi, ale poznáte ma... som ich fanynka.
Príjemný deň s mnohými dôvodmi na úsmev!
