Pozerala som si výklad, keď som za sebou počula pozdrav a moje meno. Hneď som sa otočila a zbadala som ju. Sympatická pani mala na sebe čierne tričko, čierne nohavice. Priznám sa, že mi to hneď udrelo do očí, ale povedala som si, že dnes sa už celkom bežne oblieka do čierneho a neznamená to automaticky smútok.
Začali sme sa rozprávať, zaujímala sa o mňa, ako sa mám, či mám prácu. Porozprávala som jej, že som absolvovala operáciu, že práve kráčam domov z masáže. Poľutovala ma, keď tu jej oči zastrel závoj sĺz. Už dlhšie nevydržala a povedala mi, čo postretlo ju.
"Predstavte si, pochovala som si manžela. Odišiel mi. Zčista jasna. Nič mu nebolo, o žiadnej vážnejšej chorobe sme nevedeli, cítil sa dobre. Bol plný energie, optimizmu, veď nedávno sme renovovali dom. Tak sme sa z toho tešili! Chodievali sme často na výlety na bicykli...", slzy jej nedovolili chvíľu pokračovať...
"Urobil raňajky, zavolal ma do kuchyne, že už medom sladí čaj a zrazu mu prišlo zle. Ledva stihol fľašu položiť na stôl. Ani sanitku však nechcel volať, že veď to nič nie je, len že sa mu akosi zle dýcha. Najprv som ho poslúchla, no o pár minút som záchranku predsa zavolala. Prišli... Ešte aj nastúpiť chcel do nej sám."
Spoza slnečných okuliarí sa mi vykotúľala slza. Nenápadne som si ju utrela a počúvala ďalej.
"Neviem ako som to vôbec prežila. Zradilo ho srdiečko. Rozsiahly infarkt. Zosypala som sa, schudla som za dva týždne skoro desať kíl, žijem stále ako v zlom sne. V noci rukou skúšam, či neleží vedľa mňa. Zbytočne... Ráno na mňa hľadí z fotografií, ktorými som sa obklopila."
Začala mi rozprávať ako spolu žili, ako sa mali radi. Počúvalo sa to krásne. Mala som pocit, že mi rozpráva o mladom zaľúbenom páre, nie o tridsaťpäťročnom manželstve. Porozprávala mi, ako si chceli spolu užívať dôchodok, ako sa venovali spoločným záujmom. Zveľaďovalii, starali sa o záhradu, sad, tešili sa z úspechov dospelých synov, tešili sa z maličkostí a ľúbili sa.
"Viete, kedykoľvek sa v noci zobudil, pritiahol na mňa perinu, pohladkal ma po líci. Nikdy sme ani jeden neodišli bez pusy, hoci sme sa mali o chvľu vrátiť..."
Rozplakala sa a jej oči vyjadrovali hlbokú bolesť, ktorá sa zapichla aj do môjho srdca. Jej žiaľ bol priam nákazlivý.
"Pani starostka pri rozlúčkovej reči povedala, že my sme neboli len milujúci sa manželia, ale že sme boli ako dvojičky. Vždy všade spolu, vždy pri sebe."
Jej slová ozaj boleli, uvedomovala som si, že toto všetko sa jej v jednom okamihu rozplynulo ako obláčik pary a zmenilo jej život na samotu. Samota nie je dobrá kamarátka...
"Už budem žiť len zo spomienok", doložila a snažila sa potlačiť neustále prichádzajúce prívaly sĺz. Snažila som sa zo všetkých síl podporiť ju, snažila som sa nachádzať tie najlepšie slová, aby som aspoň nimi pohladila jej hlboký žiaľ. Ťažko sa mi rozprávalo, slzy som mala stále na krajíčku.
"Keď sme ho boli so synmi pozrieť, predstavte si, vyzeral akoby sa usmieval, aj môj syn to povedal, takže sa mi to nezdalo. Už len to ma drží pri živote, že netrpel, že si vôbec neuvedomil vážnosť situácie, odchádzal potichu, bez nejakých bolestí. Len sa mu ťažko dýchalo. Tento posledný pohľad si nosím stále so sebou."
Za pomoci syna si moja známa našla prácu. Aspoň na dve hodiny denne. Veľa pre ňu znamená. Vytiahne ju medzi ľudí, na chvíľu ju vytrhne z prázdneho domu, v ktorom sa jej doteraz tak dobre žilo. Teraz sa však zmenil na nutné zlo. Práca jej dáva pocit potrebnosti a dáva jej dňom aj akýsi nový zmysel. Na nedostatok práce sa nemôže sťažovať ani doma. Tam je však sama so svojim žiaľom a ona potrebuje medzi ľudí, viac ako kedykoľvek predtým.
Rozprávali sme sa dlho, objala som ju pri rozlúčke a popriala jej predovšetkým veľa duševných síl, aby dokázala novú životnú situáciu zvládnuť. Už sme urobili od seba prvý krok, keď ešte dodala: "Vždy hovorím svojim synom, aby z domu neodchádzali nikdy v zlom a bez pusy, lebo nikdy nemôžu vedieť, čo sa môže stať..."
Tieto slová vo mne rezonujú celý deň. Pani vyslovila veľmi vzácnu myšlienku. Skutočne by sme mali každý deň brať ako dar a vždy by sme od svojich drahých mali odchádzať tak, ako sa spieva v jednej piesni - akoby to bolo posledný krát...
Uvedomila som si znova, aký krehký je náš život. V sekunde môže zhasnúť...
Je to smutné rozprávanie. Viem však, že napriek strate, ktorú pani postretla, je stále bohatá. Je bohatá na spomienky na ich krásny vzťah, na lásku, ktorej nikdy nedovolili, aby zapadla prachom, ktorú si pestovali vo vzájomnej úcte aj v dôchodkovom veku.
Dostane sa človek niekedy z toho, keď stratí niekoho, koho ľúbi?
Nie, ale naučí sa byť vďačný osudu, že ho vôbec mal, i keď nie na dosť dlho... (M.H. Clark)
Tento citát sa mi zrazu vybavil a v rámci kondelencie som ho vyriekla.
Moja známa vďačná je. Verím, že mocnému Dr. Času sa podarí zhojiť ranu aspoň natoľko, že dokáže žiť zmysluplne ďalej aj sama, za pomoci svojich synov, okolia a barličky spomienok.
Prajem jej veľa síl...
Foto: zdroj internet
PS: Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som týmto článkom nechtiac pripomenula straty ich drahých a mnohým možno aj neúmyselne rozjatrila rany. Prepáčte...
