"Bola som si včera kúpiť mrazené rybky. Z boxu mi ich vybral predavač, bola som v našej mäsiarni. Až doma som na to prišla, že namiesto piatich kúskov, ako si zvyknem kupovať, sú tam len tri", sklamanie bolo cítiť už z intonácie starej panej.
"Mami, asi to boli väčšie rybky, preto boli v balení len tri", snažila sa vysvetliť dcéra.
"Neboli väčšie, len viac vody na nich bolo. Mne je každý kúsok vzácny, musím sa podeliť aj Muckou, vieš ako ich má rada?," vysvetľuje trpezlivo.
"Cha, cha, cha, mami, no keď si si ju tak naučila, čo už teraz narobíš," s úsmevom odpovedá dcéra.
"Niečo ti poviem, Marienka. Myslela som si v posledné dni, že už nejako veľmi zabúdam. A tak som si urobila malú skúšku. Vysvetlím ti prečo. Keď idem von z domu, tak vždy zhasnem v kúpeľni a keď sa vrátim, vždy je tam rozsvietené. Včera, keď som odchádzala do obchodu, zhasla som a napísala som si na lístok "zhasnuté." Lístok som si položila na chladničku. Prídem domov, čuduj sa svete, svietilo sa! Pochopila som, kto je za tým. Našťastie nie moja skleróza ale Mucka! Vyskočí na dvere a labkou tlapne po vypínači. Dohovárala som jej, vysvetlila som jej, že čo minie ona zbytočne prúd, tak za to môže mať konzervu, čo má tak rada. Počúvala ma, akoby rozumela. Tak uvidím..."
"To by som ani neverila, riadny kaskadér je tá tvoja Mucka," s úsmevom dodáva dcéra, hľadajúc čosi v kabelke.
"Máme sa veľmi radi," pokračuje pani, s čoraz väčším elánom.
"Keď prídem zvonku má takú radosť, že som už doma, že sa odo mňa ani nepohne. Piance sa mi pod nohy, nemôžem ani chodiť, bojím sa, že o ňu zakopnem a spadnem. Tak jej včera vravím, že Mucka choď do frasa, veď ma nechaj aj čosi urobiť. Hľadí mi do tváre, obtiera sa o nohy, žobroní o pohladenie. Ja nakoniec aj tak všetko nechám tak a poláskam sa s ňou. Potom stále sleduje, či si znovu nevezmem tašku a či neodídem. Bojí sa. Keď už má istotu, že zostávam doma, tak mi dá pokoj, uloží sa a leňoší. Až vtedy čosi porobím."
"Ste vy ale nerozlučné kamošky, mami. Kedysi, keby som ti povedala, že zaobstaraj si mačku, tak by si ma hnala. A teraz? Čo sme spolu tak mi skoro len o nej rozprávaš."
"Máš pravdu, to zvieratko je ako partner. Ja si niekedy myslím, či to nie je náš ocko, vieš ako sa hovorí, že sa môžeme narodiť druhý raz a zoberieme na seba podobu zvieraťa. Veď ona má podobné vlastnosti ako náš ocko. Tiež musí byť stále v obraze, kde som, čo som, čo robím... Koľkokrát sa jej prihovorím, akoby to bol on. A jej ani nevadí, že ju oslovím Milan. Je mi tak akosi ľahšie, namýšľam si, že sa ku mne ocko takto vrátil a stráži ma. A vieš dobre, že zabúdal zhasnúť v kúpeľni...," pani zrazu stíchne, akoby sa nechala unášať spomienkami. Chvíľku ticha však preruší sestrička:
"Dobrý deň, nech sa páči pani Turčanová, ste na rade, pani doktorka vás už čaká."
"Mami, idem s tebou, aby si na čosi nezabudla, čo povie pani doktorka."
Dvere sa zavreli. Zostala som v čakárni sama. Pristihla som sa, že sa usmievam. Bol to taký milý rozhovor. Išlo o staršiu pani, ktorá dcére - dospelej žene, ktorá ju k lekárke sprevádzala, s obrovskou dávkou lásky a istou dávkou chutného huncútstva rozprávala o svojom milom spoločníkovi, o svojej nezbednici Mucke.
Uvedomila som si, že starý človek (nielen starý...) by nemal žiť sám. Takéto stvorenie dokáže do života vniesť toľko radosti, pohody a lásky, že to dokáže celkom pochopiť asi iba ten, kto to zažil na vlastnej koži. Ja tomu rozumiem, jeden chlpáčik robieva spoločnosť aj mne...
