Pár minút predtým som kráčala sídliskovým chodníkom. Vedľa mňa poskakoval Beny, využívajúc trávnik, ktorý ho lemoval. Občas sa pristavil pri nejakom úlovku a ja obligátnym "fuj Beny" som sa snažila odpútať jeho pozornosť. Už pár metrov pred nami ma upútala na šedivom chodníku akási farebnosť. Tušila som, že pôjde o kresby detí. V ostatnú dobu vídavam deti s kriedami len zriedka. Pristihla som sa, že som jemne zrýchlila krok, zvedavá, čo je na chodníku načmárané. Priblížili sme sa a ja som jasne rozoznávala nakreslenú "škôlku", pri nej kresby a kadejaké písmenká. Chvíľočku som mala chuť zobrať kamienok a zahrať sa hru, ktorú si tak dobre pamätám z detstva.
Beny zastal a ja ako zvedavé decko som začala čítať. "Mamina, mám ťa rada", pousmiala som sa. Skôr by som čakala vyznanie nejakému chlapcovi ako mame. Pripadalo mi to veľmi milé. Na opačnej strane "škôlky" boli nakreslené dve srdcia. Pristúpila som k nim. V jednom bolo rovnakým, školským, nevypísaným, detským písmom znovu napísané: "Mamina, mám ťa rada." V druhom stálo: "Ocino je v nebíčku. Ocinko mám ťa rada."
Ostala som stáť s nohami ťažkými ako olovo. Beny nechápavo hľadel na mňa a snažil sa naznačiť, že on nemá chuť postávať na jednom mieste. Prebehol cez nakreslenú škôlku a všetky tie písmenká, kvôli ktorým sa mi na okamih zastavil čas. Nakoniec sa posadil sa na kraji chodníka a poslušne čakal...
Predstavila som si dievčatko, ktoré vybehne z domu s krabičkou kried a ide sa hrať. Bezstarostne šantí, čmára nezmysly po chodníku, skáče "škôlku", smeje sa. Hm, teda tak nejako by som si to predstavila, keby som nečítala ten text. Zrazu som videla dievčatko, ktoré možno práve pre tie písmenká dospelo skôr, ako si to priala príroda. V rannom veku prišlo o rodiča, o milovaného ocina. Ktovie, čo prežilo, čo prežíva. Ktovie, či rana je čerstvá... Tá výpoveď dieťaťa rezala až do môjho srdca.
Zrazu som videla svoj obraz spred niekoľkých rokov. Sedím na okraji čerstvo zahádzaného hrobu a z hliny vyberám kamienky. Keď ich už mám plnú hrsť začínam z nich skladať srdiečko. Zbieram skalky ďalej a s očami zaliatymi slzami skladám z nich písmenká: "Ľúbim Ťa".
Tie slová patrili môjmu tatulkovi, ktorý nás náhle tragicky opustil...
Písal sa sedemnásty marec 1997.
Tomu dievčatku rozumiem.
Súcitím s ním.
Je mi ho veľmi ľúto.
