Nie, nejde o obyčajné okno. Ide o okno, ktoré vedie do sveta spomienok. Tá vôňa ma opantala. Takmer som zabudla, že na konci vodítka vyvaľuje na mňa zvedavé okále Beny, skúmajúc, prečo som zastavila krok, ktorý som dovtedy prispôsobovala jeho tempu.
Zrazu som bola dievčatko. Bola tiež jar. A nie jedna... Na záhrade, priamo pod oknami obývačky stál u starých rodičov krásny strom. Bol to ozaj strom, nie krík, ako si mnohí predstavia pod pojmom orgován. Vždy som sa tešila na jar, sledovala som schúlené kvietky orgovánu a ich postupné rozbaľovanie sa do ich príslovečnej krásy. Ten náš orgován sa vynímal na celej ulici. Nie žeby iní orgován nemali. Práve naopak. Nemali však taký stromisko a ich kvety boli inej farby. Susedia mali biely orgován, o dva domy ďalej mali niekoľko ružových orgovánov, pomedzi ktoré sa miestami vynímali bledo fialové kvety. Ten náš bol tmavo fialový. Sýta, krásna fialová... Vo váze sa vynímal úžasne. Neraz stará mama podarovala konárik aj susedovcom, dokonca aj náhodným okoloidúcim, ak sa pristavili a obdivovali jeho krásu. Keď bola kytica vo váze, vnorila som do tých orgovánových strapcov celú hlavu a voňala som tak, akoby som chcela všetku tú čarovnú vôňu preniesť na seba. Cítim ho... aj teraz.
Ten dnešný orgován nedosahoval tú úžasnú plnosť vône, ale predsa sa mu veľmi podobal. Aj farba bola trošku bledšia, akoby ho niekto vypral v "bežnom" prášku na pranie. Nevadí. Aj tak ma uniesol s mojimi pocitmi do detstva...
Je zvláštne, že v človeku celé roky zostávajú voňavé spomienky. Je zvláštne, že je úplne jedno, či prejde 10, 30, či 50 rokov, aj tak si isté vône pamätáme. Či už sú to babkine buchty, domáci lekvár, mamin parfém, otcova voda po holení, či vôňa čerstvo popíleného dreva alebo práve pokosenej trávy...Tak isto je zvláštne a zároveň krásne, že často stačí tak málo a okno do driemajúceho sveta spomienok sa otvorí. Tak ako dnes mne. Po dlhšej dobe som sa znovu nadýchla detstva...
