Pani sa pristavila, slečna tiež prejavila záujem a tak začali šantiť. Pustila som teda Benyho z vôdzky. Zostala som stáť pri príjemne vyzerajúcej, sympatickej dáme, seniorského veku.
Porozprávali sme sa o našich miláčikoch, pospomínala na svojich psíkov, ktorí už odišli do psieho neba, pochválila sa, že chodila s nimi aj na výstavy, zdôverila sa, čo pre ňu znamená spoločnosť psíka, čo postvárala jej psia slečna, ako jej zničila načúvací prístroj, ako jej pripravuje granule, aby jej viac chutili, ako ju naučila papkať kaleráb, ako jej kradne zemiaky... Aj som sa zasmiala. Reč prišla aj na to, že občas niekomu postráži psíka. Och, pre mňa vysoko aktuálna téma! Nemám nikoho, kto by mi občas Benyho postrážil. Zdôverím sa. Pani okamžite reaguje, vyťahujúc si z vrecka krabičku cigariet. Vloží cigaretu do úst, pripáli a s labužnícky si potiahne.
"Aha, tu bývam", ukazuje mi rukou na blízky vchod, "kedykoľvek príďte, postrážim". Ostala som stáť v nemom úžase, pani poznám desať minút a taká ponuka?
"To by bolo skvelé, keby som si mohla, v prípade núdze, také čosi dovoliť", celá natešená od radosti až kokcem.
"Dám vám číslo telefónu, mám mobil aj pevnú linku...", povie pani a zrazu stíchne. "Vlastne, ja svoje čísla z hlavy neviem, zavolám môjmu priateľovi a ten mi ich nadiktuje". Chvíľu to trvalo, ale nakoniec som si mohla zapísať aspoň číslo pevnej linky. Hneď sa mi však zdalo, že čosi nie je v poriadku, ale nepovedal som nič. Naši psíkovia sa už vyvalili v tráve vedľa chodníka, naháňačka ich zmohla.
"Zavolajte mi , poviem vám aj svoje mobilné číslo". S úsmevom sa lúčime, pri slovách, ktorými znovu vyjadrila svoju ochotu postrážiť Benyho.
"Zajtra cestujem na Východ, mám tam dlhoročného priateľa. Viete, som už tridsaťpäť rokov vdova a dvadsať rokov mám tohto priateľa. Ale nikdy som neuvažovala, žeby sme sa vzali, nebudem si predsa brať takého "pioniera", veď si to len predstavte, je o šesť rokov mladší. Ten "pionier" vyvolal úsmev na mojej tvári.
"Viete, ja mám 82!", povie pani a mne padá sánka. Normálne som sa rozosmiala. Pani, síce o paličke ale s cigaretkou v ruke, veselá, sviežej mysle, plná elánu, dobre vyzerajúca mi tvrdí, že má osemdesiatdva rokov?
"Neverím", vyletelo zo mňa. Pani sa usmiala a doložila, že sa jej stáva, že jej ľudia často neveria.
"Zastavte sa niekedy, aj len tak", povie ešte pani, keď už sa vzdialenosť medzi nami zvýšila na pár metrov. "Dobre, rada, ďakujem a zavolám vám, dovidenia".
Prišla som domov a hneď som skúsila vytočiť číslo, ktoré som si zapísala do bločku, ktorý nosím stále so sebou. Samozrejme halali. Uff... Sadla som za počítač a skúsila otvoriť "telefónny zoznam" a podľa mena vyhľadať správne číslo. Podarilo sa. Vytočila som. Pani obratom zdvihla. Pre istotu som si overila, či ide o tú osobu, s ktorou som pred chvíľou klábosila. Nepriznám sa, že číslo mi nadiktovala zle, veď načo aj?
"Nadiktujem vám ten mobil, píšte si", povie pani a ja si poctivo zaznamenávam.
"Pani Elenka, tešilo ma, že sme sa dnes spoznali a ďakujem vám za prejavenú ochotu. Veľmi si to vážim", vyslovila som jedným dychom.
"Ja ďakujem vám. Spríjemnili ste mi deň. A ozvite sa....", doložila pani Elenka. S úsmevom pokladám telefón.
*
Malý okamih, malý čriepok, ktorý príjemne osviežil mozaiku môjho dňa. Potešil. Prekvapil. Zaujal. Taká milá pani, po pár slovách ponúkne pomoc. Len tak... ako starej známej. Veď ma vôbec nepozná. Stále ma hreje dobrý pocit. Je pre mňa potešením, že stále spoznávam takých ľudí, ktorí ma utvrdzujú v tom, že dobro medzi ľuďmi ešte nevymrelo.
Pani Elenka, ďakujem!
