V mieste vyhradenom pre invalidov a kočíky parkuje "povoz" mladá mamička s chlapčekom. Frajersky oblečený, na hlave fičúrska šiltovka, spod ktorej žiaria šibalské očká, lemované krásnymi, na chlapca takmer nezvyčajne dlhými, mihalnicami. Martin je už aj z médií známy tým, že momentálne doprava v meste kolabuje, z dôvodu stavebných prác. Mestská doprava vybočila zo zabehnutých trás a na každom rohu narazíte na nejaký stavebný stroj. Malô využílo výborný výhľad cez priehľadné dvere autobusu. Zvedavými očkami, neustále sa pohojdávajúc, hľadelo sústredene na okolitý svet.
"Tam je kako, kako, kako!", zrazu vykríkne na plné hrdlo. Zaslúžene mu v sekunde patrí pozornosť polovice osadenstva autobusu. Mamička sa usmeje a dôrazne zopakuje: "Áno, miláčik, to je kako", a popritom ďalej ťuká smsku do mobilu. Človek by čakal, že malô prijme maminkin súhlas bez povšimnutia, resp. bez reptania, ale omyl! "To nie je kako, to je kako", vykrikuje chlapča s hláskom posadeným o oktávu vyššie. Maminka sa na neho chvíľu pozrie s prekvapením, ale zrazu, ako by ju čosi osvietilo, na jeden dych doloží: "Máš pravdu, to nie je kako, to je traktor". Chlapček so spokojným výrazom, že počul z maminkiných úst, čo chcel, ďalej veselo vykrikuje: "Kako, kako, kako..."
Na rehabilitácii som na túto milú príhodu pozabudla. Musela som sa venovať iba svojej telesnej schránke, pod dohľadom sympatickej, milej a predovšetkým trpezlivej fyzioterapeutky Marcelky.
Cestou nazad som si na ňu úchytkom spomenula. V autobuse ticho, horúco, bezkyslíkovo a nuda. O pár zastávok však nastúpila maminka, tentokrát s malou slečnou.
Dievčatko v slnečných okuliaroch, so šatôčkou na hlave, s takou, čo má aj šilt. Šatôčky nezbedne vyhrnuté odhaľujú pampersku. Autobus sa pohne. Dievčatko sa začne obzerať po okolostojacich. Mne venuje pár sekúnd, svoj pohľad však zaparkuje na jednej slečne. Presnejšie povedané na jej nohách. Slečna mala totiž obuté topánky, v ktorých by som ja nevedela ani stáť, nie ešte chodiť. Dievčatko zmýšľalo asi podobne ako ja, lebo sa zrazu ozvalo: "Mami, pozli, teta má veľké topánky". Mamička sa zaskočene pozrela na miesto, na ktoré dievčatko ukazovalo prstom. Cieľ jej záujmu sa okamžite začal posúvať o kúsok ďalej. "Laurinka, to nie sú veľké topánky, to sú vysoké topánky, vieš?", malej to bolo vcelku jedno, čo si maminka rozpráva. "Teta má veľké topánky", zopakovala len tak mimochodom, akoby chcela potvrdiť svoj názor. "To sú vysoké topánky, nie veľké", trpezlivo zopakovala maminka. "Plečo ty nemáš také veľké topánky?", nečakane sa s výčitkou v hlase obráti na maminku. "Nemám, lebo v takých by som nemohla ísť s tebou, také si maminka môže obuť, iba keď pôjde niekde bez Laurinky", vysvetľuje. "A plečo pôjdeš bez Laulinky, mami?", V ten moment začala prednáška... ako maminka musí mať nízke topánočky, aby mohla ísť s Laurinkou do parku, aby mohla to , či ono... Slečna medzitým vystúpila za ostrého sledovania malej slečny. Po strate objektu svojho záujmu preniesla pohľad na hračku, ktorú držala celý čas v ruke. Ktovie o čom premýšľala, cha.
Vystupujem. Z jedného dusna do druhého. Teším sa, že sa o chvíľu ocitnem v zajatí žalúzií vlastného bytu. Ťahám sa k paneláku ako žuvačka.
Myseľ sa mi vracia do autobusu a obe dnešné príhody sa mi vybavujú znova. Musím sa na tom "kakovi" a "veľkých" topánkach ešte raz zasmiať.
Nezaprel sa ani chlapec ani malá slečna. Každý z nich sa prejavil primerane svojmu pohlaviu. Viem, že to nie je objav roka, ale mne dnes títo drobčekovia celkom spríjemnili nekonečnú cestu na druhý koniec mesta.
Foto: zdroj internet
