Hovorí sa, že chlapi varia s fantáziou, že varia zaujímavejšie ako ženy. Hm, aj súhlasím, aj nie. Som presvedčená, že to nie je všeobecne platné pravidlo, ale čosi na tom asi bude.
Môj tatulko často cestoval po svete a nakoľko bol naslovovzatý gurmán, rád vyskúšal neznáme jedlá, miestne špeciality. Neraz sa vracal domov so zásobou nových korenín a s ukoristeným receptom. Keď ho nezohnal, tak skúšal uvariť špecialitu na "blink". Spoliehal sa sa na pamäť svojich chuťových pohárikov a varil, len tak, s pridaním porcie vlastnej fantázie.
Je to už dávno, veľmi dávno.
V tom období, keď sa tatulko, zväčša v nedeľu , chytal varešky a obliekal na seba zásteru, maminka práve nežiarila šťastím, cha. Pre mňa, ako dieťa, to bolo dosť nepochopiteľné, veď aspoň sa nemusela po kuchyni zvŕtať ona. Neskôr, keď som už mala z očí zložené okuliare detstva a dokonca som už mala vlastnú domácnosť, som všetko pochopila.
Tatulko varil rád, samé špecialitky, ale...
Snáď ani jeden kus riadu nezostal nepovšimnutý, jeho pozornosti neušiel žiadny nôž, poskúšal pre istotu obracačky aj naberačky. Varil s takou vehemenciou, že maminka zvykla "ďobky" vyklepávaného mäsa vyberať aj zo záclony, cha. Kuchyňa sa menila na bojisko.
S chuťou sme sa vždy najedli, vychválili nebíčko v puse. Tatulko sa odobral do obývačky na zaslúžený veget a vtedy nastúpila do zbroja maminka. Umývala riady (zvykla som pomôcť), leštila sporák, utierala obstriekané obkladačky, likvidovala mastné fľaky. Skončila unavenejšia, akoby celý obed varila ona.
Vždy sa však vedela premôcť a bez reptania (hm, občas predsa trošku zaprotestovala, hihi) všetko vrátila do pôvodného stavu. Už keď som bola väčšia, robili sme si z tej kuchynskej katastrofy srandu.
Tatulko sa púšťal nielen do varenia polievok, mäsitých jedál, ale vyskúšal upiecť aj chlieb, zaujímavý koláč, dokonca skúsil vyrobiť aj zmrzlinu. Jeho zbierka receptov bola celkom slušná a som rada, že niektoré, jeho rukou písané, mi maminka darovala. On to už nestihol, žiaľ, opustil nás nečakane...
Ešte jedna spomienka sa tlačí von, tiež sa to udialo v kuchyni. Čas Vianoc a vo vani živý kapor... Zväčša sa naši dostali k rybe od známeho - rybára, ktorý doniesol už kapríka vyčisteného, stačilo obaliť a vypražiť. V ten rok z nejakého dôvodu, sme si museli kapra zaobstarať sami. Živý tvor na nás niekoľko dní vypliešťal vystrašené oči, akoby sa snažil odhadnúť svoj osud. Všetci sme ho tušili a mali sme z blížiaceho sa aktu strach.
Nebudem popisovať podrobnosti, dosť na tom, že rybu zo sveta zniesol na neviemkoľký pokus náš hrdina. Ja som sa zavrela do izbičky, nechcela som mať s tou vraždou nič spoločné. Maminka kdesi odskočila a tatulko potreboval pomoc, čosi podať, podržať... Toľko na mňa vykrikoval, až som poslušne do kuchyne vstúpila, s vreckovou na nose, neznášala som totiž pach surovej ryby. Keď som zbadala ten masaker na kuchynskej doske, tak mi prišlo zle a vyletela som z kuchyne ako raketa. Darmo sa za mnou valili slová hnevu, mne to bolo jedno. Zaplesla som dvere na izbičke a snažila sa udržať žalúdok na svojom mieste.
Nakoniec si poradil aj sám. Lenže, vďaka obrázku, ktorý sa mi na pár sekúnd naskytol, som prestala jesť ryby. Nemohla som. Nešlo to. Klapka a dosť. V ten Štedrý večer som si pri stole vypočula hnevlivý prejav hlavy rodiny, prečo kapra nejem, že kým nezjem aspoň jednu podkovičku, nebudú sa vybaľovať darčeky... Nakoniec ma zachránila maminka. Videla, že moje rozhodnutie je nezvratné a že nemá význam narúšať vianočnú atmosféru.
Dlhé roky som rybu do úst nevložila, iba núdza na stredoškolskom internáte ma donútila občas siahnuť po sardinkách. Až po rokoch som znovu našla odvahu zjesť rybu, ale kapor to nebol! Ani nebude!
Tak som si trošku zaspomínala, v túto upršanú, vetrom bičovanú nedeľu...
Foto: zdroj internet
