Vyberáme sa našou zvyčajnou trasou. Míňame sídlisko, chvíľu spočiniem pohľadom na robotníkoch, kopajúcich jamy pre akési káble. Jeden pracuje v košeli, druhý v tričku s krátkymi rukávmi. V decembri!
Prídeme na lúku. Slnko sa mi opiera do chrbta. Vesta hreje ako termofór. Rozopínam zips, podvedome povytiahnem rukávy. Už mi je jasné, prečo boli chlapíci tak naľahko.
Kráčame lúkou, Beny šantí, "osmičkuje", behá a kreslí v tráve pomyselné osmičky. Vyslovene sa z pohybu teší. Občas sa pozrie na mňa, akoby ma kontroloval. Jeho radosť je nákazlivá.
Keby farba trávy a holé stromy neprezrádzali ročné obdobie, tak si myslím, že ide jar. Na chvíľu zatváram oči. Počujem aj vtáčí spev, pripadá mi to zrazu ako malý zázrak. V tráve vidím učupenú hlávku púpavy. Asi sa nechala zmiasť teplým počasím a namiesto toho, aby tichúčko čakala na bielu perinu, zvedavo vykúka zo zvädnutých trsov trávy. Akosi ma roznežnieva pohľad na tú malú žltú guľôčku.
Chvíľu si "pokeciam" s Benym, potom sa oddávam vlastným myšlienkam. Pomyselnými hrablami niektoré od seba odhadzujem, niektoré sú však také odolné, že sa mi to nedarí. Iné len prevetrám, niektorým sa povenujem celkom rada. Hodina prešla ani neviem ako. Blížime sa k paneláku. Zrazu si uvedomím, že domov sa mi vôbec nechce. Myslím, že Beny zdieľa môj pocit, nebočí ku vchodu. Super, ideme ďalej, vyberáme sa opačným smerom, na našu lúku číslo dva. Slnko akoby pridalo o jeden stupeň a ja mám chuť vyzliecť vestu. Stretávame pána s maltezákom, chvíľu sa pristavíme, psíkovia sa pozdravia, my s pánom prehodíme pár viet, samozrejme o počasí a ideme ďalej. Prechádzame okolo záhradiek, relaxačných ostrovov mnohých panelákových obyvateľov. V ich blízkosti sa vždy tmolia mačky. Aj dnes. Vyliezajú až na lúku a vyhrievajú sa. Zbadala som tri. Keď Beny zbadá mačku, vždy sa snaží k nej dostať. Skončí to tak, že mačka ujde a Beny "plače". Dnes som sa snažila, aby ich nezbadal. Nechcela som tie mačence vyrušiť. Lenivo sa naťahovali a vyhrievali. Jedna nastražila uši, posadila sa, zaregistrovala nás. Keď sa presvedčila, že žiadne nebezpečensto nehrozí, ladne sa znovu uložila. Jej čierna srsť sa ligotala ako zrkadielko hodené do trávy a zelené oči svietili na diaľku.
Jéj, huba! Automaticky sa k nej zohnem. Po tej púpave ma to neprekvapuje. Kdeže huba! Vyblednutá piškóta napitá vlhkom vyzerajúca ako klobúčik. Usmievam sa, ako som sa nechala dobehnúť. Beny pátra čo som to vzala do ruky. Privonia, odchádza... Piškóty on nemusí. Ak, tak s príchuľou slaninky, cha.
Hľadím na oblohu, vyzametaná, nevädzová. Hľadím do slnka, hoci mám okuliare, žmúrim. Nech, žiada sa mi napiť jeho jasu. Pozerám na hodinky, vlastne na mobil... a usudzujem, žeby sme to už mali otočiť. Zavolám Benyho, meníme smer a kráčame znovu v ústrety sídlisku. Mám pocit, že vzduch vonia. Mám pocit, že dnes svet skrásnel. Mám pocit, že nervozita včerajšieho dňa zostala na lúke. Blížime sa k bytovke, zisťujem, že sa mi kráča príjemne, ľahko...
Prichádzame k vchodu. Na dverách parte. Vraciam sa do reality. Uvedomujem si pominuteľnosť, krehkosť života. Čím som staršia, tým viac si vážim obyčajné okamihy, hoci také, aké práve opisujem. Hm, kto na smrteľnej posteli cíti výčitky, že neumyl okná, alebo nestihol vyprášiť koberec? Viem, čierny humor, ale fakt mi to prišlo na rozum. Vyjdeme hore schodmi, vchádzame do slnkom zaliateho bytu. Slniečko nemilosrdne ukazuje každú smietku, každú šmuhu... A ja sa zrazu počujem: "A nech! Na svete sú dôležitejšie veci ako handra, vysávač a prachovka!"
Som zvedavá, dokedy mi to vydrží, kedy začnem znovu panikáriť. Poznám sa. Vychutnávam si však teraz túto chvíľu... Je mi to fuk a teším sa z krásneho dňa. Všetkým, ktorí ste vydržali sprevádzať nás na prechádzke až potiaľto, prajem tiež krásny deň, plný príjemných okamihov a s mnohými dôvodmi na úsmev.
J.P. Sartre: Je stratený každý deň nášho života, kedy sme sa nezasmiali...
