Samota dokáže urobiť s človekom zázraky. Samozrejme, predpokladom je, že si ju "navodíme" sami, kedy chceme a ukončíme, keď si to sami budeme želať. Samota v takomto prípade pôsobí ako psychohygiena. Tak ako naše telá potrebujú hygienu, tak aj naše duše nemôžeme ponechať iba napospas chabej samočistiacej schopnosti. Niekedy premýšľam, ako by bolo fajn, keby stačilo dušu našampónovať a osprchovať. Pozerala by som sa do výlevky, ako z nej odchádzajú všetky nánosy. Z vane by som vystúpila ako znovuzrodená. To by bola paráda! Žiaľ, na dušu ešte sprchovací gél nevymysleli. Musíme si ho každý namiešať sám, doslova na mieru. Keď sa nám to podarí, pocítime v sebe rovnováhu, prah duševného očistca prekročíme nabití novou energiou.
Goethe: Samota je pekná vec, ak človek žije sám so sebou v mieri a ak má čo robiť.
Samota versus osamelosť...
Cítite ten rozdiel? Aj vám pri tom druhom slove naskakujú zimomriavky? Samotu by som prirovnala k ľahkej chrípke (ak sme si ju predsa nezvolili dobrovoľne) a osamelosť by som prirovnala k zhubnému nádoru. Ničí človeka potichu, zákerne, často si jej prvotné útoky ani neuvedomuje. Najprv nebolí, len izoluje. Akoby mal človek karanténu. Neskôr rozbolí... Bolí v každom veku, bolí veľmi. O žiadnej psychohygiene nemôže byť reč. Práve naopak. Skôr ide o psychodevastáciu. My, ženy, sme náchylnejšie ako muži. Ale aj medzi pánmi tvorstva nie je tento pojem neznámy. Náhodne som na internete naďabila na jednu diskusiu. Začínala slovami muža, päťdesiatnika, ktorý napísal srdcervúci príspevok. Opísal sa ako samotár, nie však z vlastnej vôle, ako človek ktorý už dávno stratil zmysel života, nemá si s kým vyjsť ani len na pivo, ozajstnú lásku vraj nikdy nezažil... Pýta sa neznámych ľudí, čo má robiť... Prosí len o pozitívne názory.
Bola som zvedavá, prebehla som očami narýchlo pár reakcií. Prekvapili... aj nie. Nik mu neradil, chytali sa len rybky na udicu, ktoré zdieľali podobný osud. Pridávali do kotla pesimizmu iba svoje ingrediencie. Rada nikde. Ostalo mi akosi divno a doslova som ušla z tej stránky. Pamätám si dátum, bolo to písané v roku 2006. Tie slová ma tak zasiahli, že mi chodia stále po rozume a vlastne ma inšpirovali k týmto vlastným úvahám. Nechcem sa hrať na majstra sveta v skokoch do duší, ani na samozvaného psychoterapeuta, len sa mi jednoducho žiada zareagovať...
Macleinová: Sám - aké studené slovo! Každý sa bojí samoty. Lenže v skutočnosti nezáleží na tom, s kým žijeme, spíme, milujeme sa, alebo sme zosobášení. V konečnom dôsledku sme všetci sami - so sebou samým. V tom je ten háčik.
Bradfordová: Manželstvo človeka pred samotou neuchráni.
Medzi dlhšie trvajúcou samotou a osamelosťou je krehký most. Ľahko sa môže stať, že z rôznych dôvodov prebrodíme rieku Samota a vystúpime na brehu Osamelosť. Tak, ako ľahko sa dá do nej vstúpiť, tak ťažko sa z nej dostáva. Človek, ktorý sa vymaní zo sociálnych väzieb, ktorý sa stane väzňom vlastného života, je chudák. Svojim spôsobom sa stáva bezdomovcom.
Všímajme si preto seba samého, dovoľme aj našej duši pozrieť sa do zrkadla. Všímajme si svoje okolie a robme všetko preto, aby sme my, ani naši blízki nikdy nemuseli prekročiť ten krehký most. Osamelosť si totiž môžeme zapríčiniť nevedomky aj sami; hoci asi zväčša sa v nej topíme nevinne, stiahnu nás do nej okolnosti, ktoré sme nemohli alebo nedokázali ovplyvniť.
Samota a osamelosť. Na prvý pohľad to isté...
Na šťastie neplatí rovnica, že človek "sám" znamená automaticky "osamelý".
Foto
perex:www.diva.sk
text: www.profilek.cz
