Minuli sme ho aj dnes. Po pár metroch, kvôli nečakanej Benyho prieskumnej akcii v trse trávy, som sa otočila. K lavičkám práve prichádzali traja chlapci. Jeden z nich si to rovno namieril k budove, aby na nej zanechal stopu svojej DNA v štýle grafity. Ostatní dvaja sa už usádzali na lavičky. Teda na ich operadlá, veď sedieť klasicky na lavičke, je pre ich vek dehonestujúce.
Jeden z nich má v ruke fľašu Corgoňa a druhý si už pripaľuje cigaretu. Misia DNA ukončená a aj posledný chlapec z tejto trojice môže prijímať znovu tekutiny, teda práve preberá štafetu a už sa nalieva pivom. Ostalo mi nejako divno...
Benyho prestala pátračka baviť a tak sa rozbehol smerom na našu obľúbenú lúku. Pridala som do kroku. Po pár minútach mi však nedalo, moja protestujúca myseľ fičala na plné obrátky a tak som lenivo otočila zrak na miesto zrazu týchto zasranov.
Namiesto chlapcov zírali na mňa už len prázdne lavičky. Tak ďaleko som nedovidela, ale takmer s istotou viem, že pod lavičkou pribudla ďaľšia prázdna fľaša a nové "vajgle".
Hm, žeby skončila veľká prestávka? Alebo chalani mali voľnú hodinu a len tak si odskočili zabiť čas?
Viem, dnes (žiaľ) celkom bežný jav. Moralizujem? Neviem. Možno. Nemôžem za to, že sa mi to prieči. Prichádza mi na rozum len jedna veta: "Čo zasejeme, to budeme žať."
Vzápätí si ešte ironicky zarecitujem: "Ó, mládež naša, tys držieľkou rána."
